Bolelo ju to. Ale bola naučená nedávať bolesť najavo. Prečo by to robila? Jedine, ak by dúfala, že to pomôže. Nemohlo však. Bola si tým istá. Príliš ho poznala, aby vedela, čo môže a čo nemôže zabrať. A toto bolo jedno z toho nemôže...
Chcela by, aby to bolo inak. Rozmýšľala, čo urobila. Čo urobila zle. Ublížila mu? Tak veľmi, že to vzdal? Alebo ho to len prestalo baviť? Otázky vynárajúce sa každým zapadnutím slnka a objavením sa čiernoty.
Počúvala svoj dych. Pomalý. Trhaný. Prerušený občasnými vzlykmi. V hrdle mala obrovskú hrču, ktorú sa snažila už po stý raz prehltnúť. V hlave sa jej premietali obrázky posledných spoločných rozhovorov. Ako čas plynul, obrázky sa rozmazávali. Prestávali byť jasné. Začínala zabúdať, aké to bolo.
Z hrdla sa jej vydral ston. Nechcela zabudnúť! Potriasla hlavou. Obrazy sa vrátili späť. Zavrela oči. Predstavila si ho. Jeho oči, úsmev, ruky, ktorými sa jej dotýkal. Zachvela sa pri tej spomienke.
Jeho hlas a smiech jej neustále znel v ušiach. Stačilo zavrieť oči a otvoriť srdce. Objímala vankúš predstavujúc si, že to je on. Padala do myšlienok a ten kus peria zabaleného v obliečke jej začal pripadať skutočný. Privinula si ho tesnejšie. Vydýchla. Cítila jeho teplo. Cítila jeho dotyky.
V hlave sa jej prehrával film. Bozkával ju. Hladil. Dotýkal. Vzdychla...
Začalo pršať. Kvapky zmazali aj posledné obrázky. Nastalo ticho.
Otvorila oči. Rukami si kŕčovite pritískala vankúš k hrudi. Srdce jej bilo rýchlejšie. Hrča v hrdle sa rozplývala za sladkasto-horkej chuti.
Hlučný rachot. Kus srdca sa jej odlomilo a dopadlo niekam mimo nej. Ten kus bol jeho. Musí sa naučiť žiť bez neho.
Znamenal veľa, znamená menej, bude znamenať niečo ...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
lelia
27. 6.júna 2010 00:35
presne!teraz!uplne ma citas
2
a teraz by som si dal nieco velmi optimisticke.. lebo 3 bogy a 3krat snaha o slzy v mojich ociach..
Napíš svoj komentár