Kým nepríde ráno

Prestupovala z nohy na nohu a stále premýšľala nad jeho ponukou.
Stál pred ňou a čakal, hoci vedel, aká bude jej odpoveď. A ona to vedela tiež. Len zvažovala pre a proti. Proti vyhrávalo, no bolo jej to jedno.
„Dobre teda. Ak to nebude ostatným vadiť.“ odvetila po chvíli.
„Jasné, že nie.“
Oľutuje to. A ona tak isto.
„V poriadku, za niekoľko minút tu budem, počkajte na mňa.“ prikývol a usmial sa na ňu.

Vybehla hore a prezliekla sa. Trošku sa narýchlo upravila a zbehla späť. Nespustil z nej zrak.
„To si mi akože zase klamala, keď si povedala, že si škaredo oblečená?!“ zničene na ňu pozrel. Obzrela sa na neho cez plece a s úškrnom sa spýtala:
„Môže byť?“
Neodpovedal, len si povzdychol.

Čakali na zastávke. Všetci veselo švitorili, len oni dvaja mlčali. Pozerali na seba. Nespúšťali zo seba zrak. Pohľad zavesený v pohľade. Vzdychol.
„Už to ľutuješ?“ spýtala sa a on prikývol.
„Vedela som, že budeš.“
„Takže mi to robíš naschvál.“
„Nie, aj ja budem. Ale až ráno.“
„Ráno...“
„Nechajme to na ráno. Teraz sa bavme.“ pousmiala sa. Nebadane prikývol.
Nastúpili do električky. Chvíľu si hľadeli do oči, kým ona neuhla.
„Prvá!“ zasmial sa.
„Náhodou!“ opäť sa zahľadeli na seba a ona sa na neho pozrela presne tým pohľadom, ktorý nikdy nevie vydržať. Odvrátil sa a ona nadšene vykríkla: „Prvý!“. Musel sa rozosmiať.
„Teraz už neuhnem.“ povedal. Cesta trvala niekoľko minúť a oni si len mlčky hľadeli do očí. Nakoniec uhol prvý. Tesne pred zastávkou. Rozosmiala sa a jeho tým smiechom nakazila.

Sadli si všetci svorne k jednému stolu. Objednali si rovno tvrdý alkohol. Načo čakať? Hlavný zabávač večera rozosmieval celý stôl, zatiaľ čo pod stolom sa preplietli nohy ich dvoch. Nenápadne, nevinne a úplne prirodzene. Vymenený rýchly pohľad a opäť sa venovali zábave pri stole.
„Ja už pôjdem.“ povedala druhá dámska spoločnosť.
„Pôjdem ťa odprevadiť.“ ponúkol sa zabávač večera.
„Ja si musím ísť ešte vybrať peniaze.“ odvetil jeho dobrý kamarát.
„Aj ja potrebujem ešte. Za chvíľu sme späť.“ odvetil posledný dvíhajúci sa od stola.

Ostali sami.
„Tak veľmi som teraz chcel, aby tu niekto z nich ostal.“
„Aj ja.“
Pozreli na seba. Objal ju. Silne. Akoby ju už nikdy nemal vidieť. Akoby odchádzala niekam ďaleko. Alebo akoby znovu prišla. Objavila sa. Bola s ním.
Nohy nevinne prepletené, pohľad iskriaci, pery príliš blízko...
Nebolo to nesmelé, len príliš bolestivé a po veľmi dlhej dobe. Akoby sa báli dotknúť, spojiť sa perami, hoci po tom obaja túžili odkedy položil tú jednoduchú otázku.
Necítila nič iné, len jeho pery. Jeho dotyky rúk, keď ju chytal za krk a vchádzal jej prstami do vlasov. Keď ju hladil po chrbte a drieku. Nevnímala ľudí okolo seba. Boli tam sami. Nik naokolo. Len oni dvaja.
Bolo to tak samozrejmé, že sa to stane, že sa nad tým ani nepozastavili. Proste to tak malo byť. Odkedy odišli. Odkedy si sadli do baru a preplietli si pod stolom nohy. Odkedy sa tvárili, že medzi nimi nič nie je a pri tom každý vedel, že to tak nie je.

Od tohto okamihu sa pobozkali pri každej príležitosti. Vždy, keď si mysleli, že sa ostatní nedívajú, dotkli sa toho druhého. Akoby náhodne. Nenápadne. Ako keby boli všetci naokolo slepí. Keď kráčali na nočáky, držali sa za ruky. Šli tesne vedľa seba, pozadu a vždy, keď sa niekto otočil, pustili sa. Museli to vidieť. Vedela to ona aj on. Ale bolo im to jedno. Nezáležalo na tom. Potrebovali to. Potrebovali sa navzájom.

„Pôjdeš ku mne.“
„Nemal u teba náhodou už niekto spať?“
„Nie.“
„V poriadku.“
A tým spečatila to všetko.

Každý šiel na iný autobus, len oni dvaja šli spolu. Vzadu na sedadlách sa k sebe túlili, vychutnávali si prítomnosť toho druhého. Kým nepríde ráno. Len kým nepríde...

Keď už boli u neho, odišla do kúpeľne a uprela na seba pohľad do zrkadla. Úsmev naznačoval spokojnosť, oči zvedavosť. Nechcela ráno. Chcela noc. Nekonečnú. Nemohla nad tým premýšľať.
Vyšla z kúpeľne. Čakal ju na pohovke. Sadla si k nemu. Už to nebolo ako prvý raz, keď sa tam všetko dozvedela. Už to vedela. Už nemali tajnosti. A už bolo všetko povedané. Pobozkal ju.

Keď sa po dlhom bozkávaní a jemných dotykoch presunuli do spálne, čakala čo bude nasledovať. Všetko malo postupnosť. Pomalé bozky ako zo spomalených záberov. Jemné a nežné dotyky občas vystriedali nástojčivejšie, no vždy sa opäť vrátili do pôvodného rytmu. Páčila sa jej tá pomalosť. Páčilo sa jej ako môže vychutnávať každý jeden dotyk a bozk. Každý jeho pohľad. Úsmev.

Mali kopu času. Nikam sa neponáhľali. Opäť to boli len oni dvaja. Nik iný. Na nič iné nemysleli. Len na seba. Na tú dlhú dobu. Na tie pohľady, keď sa stretli a obaja sa tvárili ako sa majú dobre. Ako si vzájomne klamali, keď vraveli s úsmevmi, že je všetko v poriadku.

Pomaly jej rozopínal gombíky na košeli. Jeden po druhom. Pozvoľný rytmus narušil tak trochu rýchlym prevlečením jej ju cez hlavu. Potreboval cítiť jej pokožku. Kĺzal jej perami po nahej koži, stiahol jej jedno ramienko podprsenky, potom druhé, nebadane ju nadvihol a za pár sekúnd ju už odhadzoval mimo postele. Pretiahla mu cez hlavu tričko. Kus po kuse sa zbavovali častí zbytočného oblečenia.

Keď už boli obaja nahí, dlho si hľadeli do očí. Srdcia im obom prudko bili, keď ležali cez seba ani nevedeli, ktoré je koho. Bili naraz. Zdĺhavé bozky a objatia. Minúty plynuli a oni sa nevedeli nasýtiť jeden druhého.

„Ešte nikdy som po nikom tak netúžil ako teraz po tebe.“ šepol pomedzi bozky. Dlho sa mu dívala do očí. Hľadala v nich čo i len štipku klamstva. Nemohla ho nájsť. Pravdepodobne nechcela.
„Je ťažké odolať ti.“ povedala, keď ho dlho pobozkala.
„Tak to nerob.“
Uplynuli ďalšie minúty, kým povedala:
„Len jediná otázka...“
„Áno.“ odvetil bez toho, aby ju položila.

Na okamih ju pustil, zahrabal v skrini a vrátil sa k nej. Triasla sa. Bola nervózna. Nestávalo sa jej to. Nebola však sama. Aj on bol.

Pozerali si hlboko do očí. Milovali sa pomaly. Akoby nič nechceli pokaziť. Tú chvíľu. Doteraz tam vždy niekto bol, aj keď ten pocit nemali, no teraz už boli skutočne sami. Nik len oni. Ich telá v jedno.

Vyčerpaní sa ešte chvíľu bozkávali vediac, že ráno sa nezadržateľne blíži. Preplietli sa cez seba, pritúlili sa najviac ako to šlo a takmer okamžite zaspali.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu