Prišla som na to. Mala by som sa tešiť. Juchuchú! Hah. Ale mi to ide. Falšovanie úsmevu. Zase sa budem hrať na silnú. Aj vás to niekedy prestáva baviť?

Áno, všetci vieme, je silná. Je vždy v pohode. Má všetkých rada. Je zlatá. Je milá. Snaží sa. Bla bla bla. A predsa sa nájdu, ale o tých nechcem teraz.

Viete. V pondelok, keď som robila mi povedali, že kto všetko bude v utorok v robote, lebo malo byť veľa akcií, miliarda ľudí, a tak som sa dozvedela, že bude robiť on. Odkedy sa na mňa vykašľal, videli sme sa len pár krát. Zrátam, moment, je to presne tri razy. Z toho raz som mu opitá volala, raz mi pomáhal v robote a posledný raz sme robili obaja.

Takže som vedela, že tam bude. No a o čo ide babe, keď sa má stretnúť s niekým, kto jej ublížil, s kým chodila, s kým spala, s kým robila čokoľvek a nevyšlo to, ale je to proste chlap, ktorý pre ňu niečo znamenal? No nahodí sa. Chce vyzerať dobre. Chce, aby ľutoval, že ju nechal...pre inú.

Takže si ma viete predstaviť. Vyumývala som si vlasy, vyžehlila som si ich a nadobudli neskutočnú dĺžku, až som sa sama čudovala, kedy tak narástli. Namaľovala som si čierne linky a nahodila sa. Nepreháňala som to, chcela som vyzerať prirodzene, ale zároveň...však viete. Netušila som, či to zaberie, no strašne som chcela, aby áno.

Do roboty som si vykračovala v rytme svojich obľúbených pesničiek, s úsmevom som vchádzala do budovy, vykráčala schody, ešte raz sa nadýchla, lebo som vedela, že ma uvidí, ak nebudú ľudia. Nebol tam nikto. Všetci si ma všimli, každého som s úsmevom a ešte mp3 v ušiach zdravila. Pozrela som smerom, kde stál. Ale zahrala som to a hneď som sa otočila na ďalšieho kolegu, ktorého som pozdravila predom. Vošla som do kanclu, zapísala sa a až potom som šla k nemu.

Nespúšťal zo mňa zrak. Dokonca som sa mu zdravila prvá a neodzdravil hneď. Len si ma premeral. Prešla som k nemu.
„Ahoj.“
„Ahoj.“
„Nejaký si vystriškaný.“
„Už dlhšie.“
Odmlka.
„Ale ty máš nejaké dlhšie vlasy.“
„Už dlhšie.“
Neprestali sme sa na seba dívať. Usmievala som sa. On bol vážny. Naozaj. Pousmial sa, ale bolo to také iné. Odišla som sa prezliecť, potom som ešte na chvíľu išla za ním.
„No ako sa máš?“
„A ty?“
„Ja super...“
„Ja celkom dobre, len už je škola...“
Klamala som. tak strašne som klamala, keď sa mi z úst, spomedzi toho úsmevu, dralo, že sa mám super! Super??? Ach bože. Hrať silnú mi vždy šlo. Škoda, že hrať.

Potom šiel na prestávku. Prišiel za mnou, či niečo nechcem.
„Nechám na teba, veď ty vieš, keď si už taký zlatý.“
Vôbec na nič som nemala chuť, len som bola preukrutne zvedavá, čo mi donesie.
Doniesol mi gumených macíkov! Trafil sa. Síce ako sám povedal, kto ich už len nemá rád.

Cez moju prestávku sme sedeli na schodoch, žuli sme gumených macov a ja som pila energeťák, čo mi odložil. Videla som na ňom, že môj plán, pripomenúť sa mu, vyšiel. Ibaže som netušila, že keď to urobím jemu, spravím to aj sebe. Strašne veľa spomienok. Za tak krátky čas. Ale. Príliš silné spomienky. Neviem akoby som to povedala, lebo to nechcem prehnať, ale mala som pocit, akoby ho ničilo to, že vedľa neho sedím a usmievam sa. Povedal, že som mu skazila náladu. Keď ma videl prísť takú krásnu (jeho slová, moje pichnutie pri srdci, že som to predsa len zvládla a zároveň...), potom keď ma počul smiať sa na celú chodbu. Zaspomínali sme si. Smiali sme sa.

„Ako ideš domov?“
„Nočákom.“
„Počkám ťa? Nechcem si veľmi predstaviť, že by som ťa len tak nechal ísť.“
„Bude sa ti chcieť?“
„Aj tak som napísaný do 11tej a vieš, že bude.“
„Ďakujem.“

„Ako sa vlastne volá?“
„Martina, že ťa to vôbec zaujíma.“
„Vždy ma to zaujímalo.“

„Je to hrozné. Mesiac som ťa nevidel, všetko to ako tak prešlo a zrazu sa tu objavíš s tým úsmevom.“
„Už sa z toho dostaneme a potom spolu robíme. Vedia, kedy nám majú dať spoločné smeny.“

„Nepôjdeme do kina?“
„Poďme.“

„Kedy robíš?“
„V nedeľu.“
„Ja v sobotu.“
„To ma aspoň nebudeš vidieť.“

A tak ma počkal. Zablúdili sme, nejako sa proste vybral inokadiaľ. Strašne veľa sme sa smiali, no boli chvíle, keď sme proste obaja úplne zmĺkli a zrazu som mala pocit, že ma ten vzduch tlačí. A potom pustil pesničku so slovami- táto by sa ti mohla páčiť. A veruže hej. Zabil klinec po hlavičke.

I can´t win, I can´t reign, I will never win this came
Without you
I am lost, I am vain, I will never be the same
Without you
I won´t run, I won´t fly, I will never make it by
Without you
I can´t rest, I can´t fight, all I need is you and I
Without you

Normálne texty piesní nepočúvam, ale tento sa nedal nepočúvať. Nedokázala som sa sústrediť na cestu. Aj som chcela povedať niečo v tom štýle, že celkom zaujímavý text, ale nemohla som. Neviem, či si všimol to, že čo sa deje so mnou alebo sa to s ním dialo tiež, ale prepol ju. Vydýchla som si.

„No a ty si už teraz úplne v pohode?“
„Ako v pohode?“
„No tak...“
„Z teba?“
Prikývol.
Mlčala som.
„Dúfam, že áno.“
„Zaujímavá otázka.“

Nebolo to v pohode. Celý dnešný deň nebol v pohode. Nemal robiť. Alebo som nemala ja! Achjaj. Mali sme robiť. Proste sme sa mali stretnúť. Mal ma odviezť domov a povedať, že sa ozve. Neozve sa. Ani naposledy sa neozval. Neviem, či je to pre neho skutočne tak ťažké. Ale vyzeral tak, že áno. Neviem, či vie až tak klamať telom, ale...očami ľudia málokedy vedia klamať.

„Konečne viem, čo znamená mať zmiešané pocity.“

„Si zlatá. Už som ti to povedal, však?“
„Dnes nie.“


A proste viem, prečo poslední chlapi, s ktorými som sa postretávala po ňom, neboli pre mňa dostačujúci. Niežeby boli škaredší, hlúpejší, či protivnejší než on. Možnože aj vyzerali lepšie, boli v určitých ohľadoch rozumnejší a boli na mňa milí, ale nemali iskru. Nemali iskru, ktorou si ma podmanil za prvých 15 minút rozhovoru. Nemali iskru, ktorá by pre mňa mala význam. Nevravím, že je najúžasnejší, keby som mohla, tak ho tak strašne zmlátim za to, čo mi urobil a nikdy s ním neprehovorila, ale nejde to. Lebo ju má. Iskru. Lebo napriek tomu celému, napriek všetkému, čo sa o ňom vraví, napriek tomu, že bol úplný chuj v tom, čo spravil a ja krava, že sa s ním bavím, bol proste za toto leto jediný, ktorý ma očaril pri prvom zoznámení a vždy, keď ho vidím, tak stále pociťujem tie jemné motýle. Už nenarážajú do stien, nelámu si krídla pri splašenom lietaní, už len poletujú. Akoby ich vánok jemne nadnášal. Ale sú tam.



A ráno je múdrejšie večera a čakám, že si budem biť hlavu o stenu. A možno budem spokojná. Človek nikdy nevie...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
smajdalf  4. 10. 2011 15:36
A sedím a premýšľam... Ach jaj, takéto veci tu vypisovať...
Napíš svoj komentár