Nikdy som do teba nebola zaľúbená- to som sa len snažila si to vbiť do hlavy a cítiť niečo viac ako to šlo...

Tento víkend bol u mňa. Ten, čo tu (ne)bol vždy.
Prišiel v sobotu večer a odchádzal v pondelok doobeda.



Ja som vedela, prečo mu nemám dovoliť čítať si tie blogy. Doteraz si pamätám ako som mu písala, že nechcem, aby niečo pochopil nejako inak ako to myslím. Ale. Pochopil.


„Rozmýšľala som nad tým celým.“
„A k čomu si sa dostala?“
„Že som rada, že je to tak ako to je.“
„Že nie je medzi nami nič viac?“
„Áno.“
„Prečo?“
„Pretože si myslím, že sme to všetko spravili len preto, že nám niekto chýbal a nám bolo spolu dobre.“
„Aj teraz ti niekto chýba?“
„Áno.“
„Mne nie. Asi preto, že sme teraz spolu.“


Keď sa povie- ráno je múdrejšie večera- tak je to čistá pravda. Len ja tých rán potrebujem viac.


„Prečo máš tak rada tmu?“ spýtal sa, keď som ho požiadala, aby zhasol svetlo, keď pôjde do sprchy a ja som ostala v izbe na posteli. Mykla som plecami, ale mala som chuť povedať- pretože je skvelá. V nej sa zdá všetko také iné. Menej reálne, krajšie, viac cítiš zmyslami. Milujem tmu. Najmä, ak som s niekým iným. Či chalanom, či babou. Lenže neviem, či by to pochopil.


Keď sa vtedy vrátil z dovolenky, čakala som, že niečo povie. Na to celé, ale on sa choval ako keby ku mne patril, akoby sme boli spolu. Áno, správal sa tak a dajú mi za pravdu všetci, čo nás videli. Potom chcel púšťať lampión. Zaviedol ma hore nad mesto, kde bola obloha posiata hviezdami a chceli sme ho pustiť. Roztrhol sa a tak sme ho len spálili. Ale o to nejde. Ako sám povedal- chcel spraviť romantický večer. Bol so mnou na tetovaní, lebo by ma tam samú ísť nenechal.
Viete, sú určité veci, ktoré pokiaľ s niekým nechcete byť, sa nehovoria, nepíšu.

Keď prišiel za mnou z pondelka na utorok, v noci, lebo mi povedal, že nemá tú túžbu ma milovať, zas to bolo také. Nejeden by si myslel, že som chýbala v noci frajerovi, a tak sa došiel potuľkať. Vtedy som mu povedala, že klame telom.

V to ráno to bolelo. Cítila som sa prázdna. Ani som mu nenapísala, neprezvonila- nič ako sme boli dohodnutí. Ale je to chlap a neviem, či si to vôbec všimol a uvedomil. Napísal on. Napísala som až neskôr. Rozmýšľala som, či potrebujem pauzu, aby som ho nevidela.


A potom mi to došlo.


Ja ho neľúbim. Ani som ho nikdy neľúbila. Len som si to vsugerovávala, spočiatku. Potom som nám už len dala šancu, pretože on sa tak správal, akoby tú šancu chcel dostať. No v skutočnosti.
Keď sme sa dopracovali k tomu, že ho nejak prudko nepriťahujem, už dávno som vedela, že ani on mňa. Ale nepovedala som mu to. Vlastne neviem prečo.

Aj vtedy pred 2 rokmi. Mne sa nikdy nepáčil na prvý pohľad ako chalan. Teda, niežeby bol škaredý. Ale niečo mi tam chýbalo. Viete, to niečo, čo vám berie dych zakaždým, keď ho vidíte. Ibaže potom som ho spoznala. A opäť začal klamať telom. A tak som si vtedy povedala, že takého dobrého chalana len tak nestretnem a to, že sa mi nepodlamujú kolená, keď ho vidím, nevadí. Tak to bolo aj teraz. Len som si povedala, že tomu dám šancu.

Myslím si, že on sa vo mne nevyzná. Myslím si, že ma nepozná tak dobre ako ja jeho. Ale viem prečo. Lebo som to nikdy nedovolila. A ani to asi nikdy nedovolím. Možno kvôli tomu, že mi ublížil viac krát a ja som mu zakaždým dala novú šancu. Tak nejak sa to prejavuje. Ak mi niekto ublíži, nedovolím mu už, aby sa dostal úplne do mojej hlavy. Myslím si, že mu to vadí. Pretože ja takmer vždy viem, čo mi odpovie a to nemusím ani položiť otázku. On to nevie. Som zvláštna. Ako on povedal, som tvrdá. V tom zmysle, že nehovorím o citoch. Vtedy som mu o nich nechcela povedať, lebo by mu bolo horšie, ale na to nik nepomyslí. Že možno to niekedy robím pre ich dobro. A asi je pravda, že nemyslím na seba v citoch. Pre všetkých to najlepšie. A pre seba? Hmm...

„Obdivujem ťa.“
„Prečo? Lebo sa s tebou bavím?“
„Áno...“

„Prajem ti to, čo všetky tvoje kamošky.“
„Ako čo?“
„Aby si našla nejakého dobrého chalana. Zaslúžiš si to.“
„No jasné, to vravia všetci.“

Už mi to lezie na nervy. Každý mi to povie. A čo z toho mám, že si to zaslúžim? Aj tak to minimálne polovica povie len tak z ľútosti, lebo vidia, že som momentálne smutná. A zvyšok? No povedia to, možno mi to prajú, ale to len preto, že v citoch myslím viac na nich a proste robím všetko preto, aby sa mali dobre. Tak celkovo. Okey, nie som svätica, aj ja viem byť mrcha a keď chcem, dokážem poriadne ublížiť aj naschvál, ale pre najbližších som schopná hocičoho a niekedy to fakt nie je vzájomné...a asi chcú, aby bol niekto, kto to bude konečne robiť pre mňa viac ako pre seba.



Dnes viem ako to celé je. A možno by si aj on mal prečítať tento blog, aby pochopil ako som ho vždy brala. Pretože mne vadí, že si myslel, že ho ľúbim. Ja by som si také niečo asi ani myslieť nevedela, nieto ešte to povedať, pokiaľ by som si nebola na istom. On je iný. Je to taká romantická duša. Príliš dobrá (teda až na pár zádrheľov). Momentálne nešťastný zo života. Nevie, kam smeruje. Nevie, čo sa to deje. Čo cíti. A ja už neviem ako mu povedať, že tragédie sa dejú a budú sa diať. Že denne umiera xy ľudí. Že on s tým nič nespraví. A že sa mi nepáči, že prestáva veriť niečomu, čomu veril 20rokov, len kvôli jednej tragédii.
Treba veriť tomu, čo ti dáva zmysel.



__________________________________________


Chcela som toto celé napísať inak. Napísať toho viac, čo sa udialo za tento víkend. Ale nemám síl si na niektoré veci spomínať. Ale v celku to boli pekné dni. Len si všetci naokolo myslia, že niečo spolu máme. Naši doma, jeho doma, kamošky. Hoci tým som to už vysvetlila. Nič nebolo, nie je a nebude. A je to dobre.

Ten, čo tu (ne)bol vždy- odkaz pre teba: Mám ťa rada. Vždy som mala a vždy budem. Bol si pre mňa dôležitý, si a budeš. Bola som tu pre teba, som tu pre teba a vždy aj budem. A verím, že sa z tohto nikdy nič nezmení.




Ďakujem tým, ktorí pri mne stáli, keď sa to všetko dialo.
Špeciálne poďakovanie patrí tebe, Marek...

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu