Presne a podrobne z pohľadu iného. A teda, rodiny.
Sedela som v kuchyni, ocino večeral, mamina rozprávala o zájazde do Talianska, ktorého sa mal zúčastniť môj brat, vďaka FS Zornička.
Zazvonil zvonček a zdvihol sa môj brat.
„Ak je to pre mňa, nie som doma.“ povedala som nezúčastnene.
„Tak to si choď vybaviť sama!!“ otočil sa na päte.
„A ako asi, keď nie som doma?“
„Normálne povedz, že nie je doma.“ zapojil sa pomedzi prežúvanie ocino.
Potom sme už len počuli ako povedal to prikázané- nie je doma.
„Prečo si to urobila?“ spýtala sa mamina.
„Lebo som nechcela s nikým byť.“
Potom som sa vytratila do izby a s mobilom pri uchu sa vrátila späť dole a popri kuchyni som vyšla von.
„No skvelé. Povie mi, aby som povedal, že nie je doma a teraz tam ide!“ počula som rozčuľovať sa brata cez otvorené okno.
„Ja som to tiež raz urobila, ale už nikdy viac.“ pridala sa mamina.
„Ak máte so mnou nejaký problém, tak mi to povedzte do očí!“ rozhorčene som sa postavila k oknu a počula som len brata, že: „Tak to ti teda poviem.“
Šla som k bráne, otvorila som ju. Bol tam môj Najlepší kamarát. Po chvíli som videla len brata ako šiel do garáže odniesť smeti. Počkal, kým zavriem bránu a povedal:
„Ty sa k nim teda správaš. Riadna kamarátka si. Povieš, že nie si doma a oni ti donesú ruže.“
„Nevieš o čo ide!“ povedala som.
„No sa k nim teda riadne správaš.“ povedal znovu a odišiel.
Ja som šla do garáže, potom na hojdačku na dvore, potom odniesť tie ruže a vrátila sa späť.
A teraz. Presne a podrobne z MOJHO pohľadu.
Sedela som v kuchyni, ocino večeral, mamina rozprávala o zájazde do Talianska, ktorého sa mal zúčastniť môj brat, vďaka FS Zornička.
Tradične si ma nikto nevšímal, ale čo som mala robiť. Posledné dni som buď bola večer vonku alebo som bola vo svojej izbe. Keď som sa snažila o čomkoľvek s nimi baviť, tak som sa stretla s ich nevrlými pohľadmi. Áno, chvíľu aspoň mamina odpovedala normálne, kým ju niečo nenapadlo. Ocino? Ani neviem, kedy sme sa naposledy normálne bavili. Ale neriešila som to. Povedala som svojmu Najlepšiemu kamarátovi, že dnes nikam nejdem, lebo chcem byť doma s nimi, tak ako aj včera. Napokon z toho vznikla hádka. Ani tak nie z toho, ale jednoducho vznikla. Nehádame sa veľa a ani často. A keď, tak vždy o tom istom. Buď o tom, že žiarli na každého chalana, s ktorým niečo mám, resp sa mu pre mňa nezdá žiadny dosť dobrý alebo potom o tom, že si nie je istý tým, že ho mám rada a že jednoducho je ten Naj. Priznám, nebaví ma to. Ale pomohol mi veľakrát a pozná ma lepšie ako ktokoľvek iný, takže predstaviť si niečo také, že by som ho nemala, je nemožné.
Zazvonil zvonček a zdvihol sa môj brat.
V tú chvíľu mi hlavou prebleskli len dve mená, ktoré som vedela, že by to mohli byť. Môj Najlepší kamarát a jeden Chujo. Nik iný. Chuja som vidieť nechcela ani náhodou a Najkamaráta tiež momentálne nie. Chcela som byť jednoducho s našimi. Najkamoš to vedel, tak som ho v podstate vylúčila, pretože on takéto veci rešpektuje a tesne predtým ako som šla dole za našimi mi vypisoval ten Chujo a ešte mi aj volal. Nezdvihla som, samozrejme.
„Ak je to pre mňa, nie som doma.“ povedala som nezúčastnene.
„Tak to si choď vybaviť sama!!“ otočil sa na päte.
„A ako asi, keď nie som doma?“
„Normálne povedz, že nie je doma.“ zapojil sa pomedzi prežúvanie ocino.
Potom sme už len počuli ako povedal to prikázané- nie je doma.
„Prečo si to urobila?“ spýtala sa mamina.
„Lebo som nechcela s nikým byť.“
Nemala som jednoducho chuť byť s inými ako s nimi. Lenže im to bolo jedno a ja som začala mať divný pocit. Vedela som, že dotyčný, čo bol pri bráne zvoniť, mi bude volať, kde som. Tak som šla hore do izby a pozrela som na mobil. Neprijaté hovory od obidvoch, aj od Chuja aj od Najkamaráta, ale posledný bol samozrejme Najkamoš. Tak som teda zdvihla telefón a zavolala som mu späť.
Povedala som mu, že som doma a že to brat dostal príkazom. Bolo mu to jasné a len povedal, že potom mám vyjsť pred bránu a že mám niečo v kvetináči ako ospravedlnenie. Bola som zvedavá, aj keď som tušila čo. Bol ešte na našej ulici, tak ma čakal.
S mobilom pri uchu sa vrátila späť dole a popri kuchyni som vyšla von.
„No skvelé. Povie mi, aby som povedal, že nie je doma a teraz tam ide!“ počula som rozčuľovať sa brata cez otvorené okno.
„Ja som to tiež raz urobila, ale už nikdy viac.“ pridala sa mamina.
„Ak máte so mnou nejaký problém, tak mi to povedzte do očí!“ rozhorčene som sa postavila k oknu a počula som len brata, že: „Tak to ti teda poviem.“
Šla som k bráne, otvorila som ju.
Prvé slová neboli ahoj, vlastne tie neboli vôbec, len, že som maximálne nasratá. Pri ňom si to jednoducho môžem dovoliť. Povedať to, čo si myslím, keď si to myslím.
Objal ma, ospravedlnil sa (pretože som mala pravdu), dal mi ruže, priznal sa, že ich odtrhol starkej zo záhradky. Nádherne voňali. Zas ma objal. Medzitým prišiel brat so smeťami. Najkamrát sa rozlúčil a ja som zamkla bránu.
„Ty sa k nim teda správaš. Riadna kamarátka si. Povieš, že nie si doma a oni ti donesú ruže.“
„Nevieš o čo ide!“ povedala som.
„No sa k nim teda riadne správaš.“ povedal znovu a odišiel.
Vošla som do garáže, lebo ocino mi ešte stihol zakričať, že si mám láskavo odložiť škatuľu, ktorú som vytiahla. Hľadala som v nej staré knižky, ale tá krabica mala asi 500 kíl a bola som rada, že som ju vôbec odniesla cez celú garáž vtedy na stôl. Tak teraz som sa s ňou pachtila späť na opačný koniec ku polici. Nevládala som ju držať, položila som si ju na kukaňu a rozplakala som sa.
Rozplakala som sa, pretože som ju nevládala vyložiť hore a nechala som ocinovi odkaz, kde som ho prosila, aby to urobil, dokonca s prezývkou akou ma volá LEN on.
Rozplakala som sa, lebo ma brat obvinil, že sa nesprávam patrične k svojim kamarátom, hoci ja by som im aj modré z neba zniesla, ak by to bolo možné.
Rozplakala som sa, že sa mamina na mňa hnevala, keď prišla domov, lebo som neožehlila jednu (svoju) košeľu, pretože mi to jednoducho nejde (žehlenie košelí).
Rozplakala som sa, lebo som našim v poslednej dobe ukradnutá a kým neprídem ja za nimi, oni sa neunúvajú.
Rozplakala som sa, lebo som nechcela, aby sa mi ozýval ten Chujo, ktorý chce odo mňa len sex.
Rozplakala som sa, lebo som to potrebovala.
Nechala som tú škatuľu na kukani a šla som si ľahnúť na dvor na hojdačku. Pozorovala som zámkovú dlažbu, čo máme v altánku. Farebná. Pekná. Počula som ako okolo prešiel brat a mal ma na háku. V hrdle som cítila guču a oči som mala plné sĺz, ktoré nešli von. Potrebovala som písať. Ako vždy, keď mi je mizerne. No nič nebolo po ruke a od ťukania do mobilu bolia prsty. A tak som vstala, vzala ruže. V kuchyni som znovu urobila poriadok, dala ruže do pohára, napustila vodu a šla do izby.
„Čo si dostala?“ opýtala sa mamina. Bola som neskutočne nabitá adrenalínom a žiaľom. Zrazu sa zaujíma. Nespýtala sa, prečo sa nechcem s nikým vidieť. Bolo jej to jedno. Aspoň to tak vyzeralo, ak aj nie.
„Kvety.“ šla som hore po schodoch.
„Od koho?“ totálne prekvapene sa spýtala. Povedala som meno svojho Najlepšieho kamaráta, ktorého mimochodom zbožňuje. Vždy sa pred ním hrá na prísnu mamu, je dôležitá a k nemu brutálne milá a najradšej by bola, keby sme sa vzali, lebo ma zbožňuje.
„Čo ti je?“ spýtala sa. Asi konečne zbadala, že niečo nie je ok. Len škoda, že už neskoro. Bola som vyplakaná.
„Nič.“ odvetila som. Nechcela som jej povedať, že by ju to nezaujímalo. Načo. Náhodou by sa mohla cítiť previnilo a to nechcem.
Ruže som položila na stolík, nech voňajú. Vzala som z postele ntb, zo stola mp3, obliekla si maminin veľký štrikovaný sveter a šla zas dole.
„Kam ideš?“ opýtala sa mamina. V očiach som mala slzy, ale hlas pevný.
„Von.“
Len som okolo nich prebehla, vyšla na dvor. Usalašila som sa na hojdačke, otvorila ntb a píšem. Ťukám ako šialená. A som vypísaná. Slzy v očiach mám, ale je to lepšie. Vždy sú aj horšie problémy. Toto je taký ten momentálny, obrovský a nafúknutý, hoci pravdivý.
Teraz tu sedím po tme. Úplnej tme, svieti len ntb. Píšem si s kamarátkou o jej problémoch, povzbudzujem ju, aby sa netrápila a že to zvládne. Ďakuje mi za to. Aj Naj mi ďakoval za všetko, čo pre neho robím. Ďakujú mi!! Ale aj tak počujem v ušiach bratove slová...a stále si myslím, že boli neprávom...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár