Práve odišiel.
Hej on.
Ten, čo tu (ne)bol vždy.
Písal, že chce prísť. Tak som mu napísala, že nech príde. Hoci som mala chuť mu napísať, že chcieť je pekná vlastnosť, neurobila som to.
Otázka- prečo? No lebo som vedela, že keď ma objíme a bude so mnou, bude to fajn.
Najprv to bolo zlé. Slzy v očiach oboch.
Viete, ja tomu celkom nerozumiem. Niežeby som si šla teraz hádzať slučku, že to nevyšlo. Ono ja som to niekde v sebe tušila. Len nerozumiem tomu o čo ide tomu ujovi, ktorý sa nazýva Osud.
Máte s niekým taký vzťah, že keby to šlo, tak by ste s ním boli aj denne?
Rozumiete si s niekým tak, že si nemusíte odpovedať na nevyslovené otázky, lebo dopredu poznáte odpovede?
Viete na čo ten druhý myslí?
Hovorí presne tie veci, ktoré vás napadnú na sekundu v tej istej chvíli?
Môžete si proste len tak dať pusu?
Príde za vami aj o jednej v noci len preto, že chce byť s vami?
Ide s vami niekam, lebo by vás proste nepustil samú?
Objíme vás kedykoľvek?
Pritúli sa?
Tulenkujete sa?
Povie vám, že mu je s vami úplne super?
Vymýšľate si prezývky?
Rehocete sa na totálnych kravinách?
Je vám obom potom tak nejak smutno a divne, keď sa rozlúčite?
Napriek všetkému, čo by sa medzi vami kedy mohlo udiať, ani jeden nechcete, aby ste prišli o toho druhého?
A možno mám proste potrebu byť s niekým. A keď som s ním, tak mi je dobre, tak to neriešim. To, že mi ublížil. Lebo on aspoň na rozdiel od tých iných aj vyzerá, že ho to mrzí a dokáže sa „kajať“. Možno od neho nie je najsprávnejšie to tuľkanie a tie reči, ale keď to nejde, tak to nejde. Zaľúbiť sa nedá na počkanie. A ani ja to neviem.
A idem spať. Lebo vstávam o 7mej a zas budem ako zbitý pes v robote!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár