Súkromie neexistuje

Došlo mi to.
V piatok večer.
Neverila by som, že sa niečo také môže stať. Respektíve, ma to ani len nenapadlo. Vlastne, klamem.

Keď som odišla z domu a šla do roboty, preblesklo mi hlavou, že som zápisník nechala len tak neodložený, pohodený medzi zvyšnými svojimi vecami na nočnom stolíku. Preblesklo mi hlavou, čo ak ho otvorí? Prečíta? Ale no to hádam nie. Prečo by brala moje veci? Prečo by sa starala do cudzích vecí?

Ale len preblesklo a naďalej som dúfala, že by to neurobila.

Z práce som prišla do prázdneho bytu. Zrak mi okamžite padol na nočný stolík a mala som akýsi divný pocit, že tam niečo nie je v poriadku. Že ten zápisník tam proste ležal tak nejak dotknuto.

Byt prázdny. Žiadny odkaz. A tak som si zbehla do sprchy a sadla si za notebook s myšlienkou, že niečo nie je v poriadku. Taký šiesty zmysel. Ale snažila som sa na to nemyslieť.

Až kým som nezbadala jej status, že pije. Otázka- zase? No zase, lebo vraj to potrebovala. Vraj má srdce na dve polky. Zlé tušenie sa prehlbovalo.
Vraj sa musíme porozprávať. Vraj sa vo mne strašne sklamala. Vraj mi to nedaruje.

Zlé tušenie mi zvonilo v ušiach, kričalo pred tvárou, cítila som zimomriavky na chrbte. Potrebovala som sa uistiť. Je to naozaj tak? Ona to chcela riešiť osobne, a tak som jej už nepísala. Našla som iného človeka. Dĺžil mi takéto informácie. A tak som čakala.

Zlé tušenie...

POTVRDENÉ

!!!!!!!!!!!!!!!!!

Adrenalín mi okamžite zalial vnútro. Slzy naplnili oči. Celým telom mi prechádzala triaška. Zúrivo som ťukala do klávesnice. V hlave mala tupo prázdno. Necítila som svoje vlastné srdce. Počula som ho len biť ako o život. Ako keď ho niekto zabije a ty sa ho snažíš oživiť.

Ona si prečítala
MôJ zápisník.
MOJE myšlienky,
MOJE túžby,
MOJE priania,
MOJE blogy...
a to bolo to osudné. Jeden blog, jeden rozhovor medzi mnou a mojím kamarátom. O nej. O tom, že už dávno mi nie je najlepšia kamarátka. O tom, že jej natoľko neverím.

Ja som ju sklamala! Ja som jej ublížila!

JA!?

Ja, čo som sa snažila, aby sme boli čo najlepšie kamošky. Ja, ktorá som ju absolutne nezaujímala. Bolo jej jedno, či mám niečo nové s niekým. Bolo jej jedno, či som s ňou v krúžku alebo nie. Bolo jej jedno, či porobím skúšky. Bolo jej vtedy jedno, či s ním budem alebo nie.

Vyžívala sa v tom, keď sa mi posral nejaký vzťah. Vyžívala sa, keď sa mi nepodarilo spraviť skúšku. Vyžívala sa v tom, že s nimi opäť nie som v krúžku a so všetkými našimi kamoškami bude len ona. Vyžívala sa v tom, keď som bezmocne čakala na výsledok testu. Vyžívala sa v tom, keď mi niečo nevychádzalo.

(vyžívala, rozumej- bola spokojnejšia, bolo jej to vidno na tvári, nereagovala nijako nešťastne na moje smutné tragédie, bolo jej to jedno)

Bola som jej dobrá, keď niečo potrebovala. Bola som dobrá, keď potrebovala pomôcť. A vždy som to urobila.

Mala som chuť ju znenávidieť, keď mi povedala, že nemôžem mať všetko! Len preto, lebo ona vtedy mala chalana. Len preto, lebo mne sa nedarilo ho získať. Len preto, lebo bola rada, že ona má konečne frajera a ja nie!

Snažila som sa jej veriť. Snažila som sa jej vravieť veci, ktoré sa vravia dobrým priateľom. Snažila som sa jej zdôverovať. Uznávam, nie so všetkým, ale snažila.

Urobila som chybu, keď som jej zakaždým, keď mi ublížila, nepovedala, že to spravila. Že som to hneď neriešila. Že som to nechala tak a povedala som si, že ona je proste taká. Niekedy nevie, čo môže povedať, ale za to ju neprestanem mať rada, lebo však je s ňou aj sranda a aj ja viem byť niekedy protivná.

Nechávala som to tak. Stále. Nechávala som si ubližovať, nechávala som sa urážať. A možno ani nevie, že to robila. Možno to berie za normálne. Jednoducho je taká.

Len nerozumiem, prečo si myslí, že ja som ju sklamala. Čím? Že si prečítala, že nie sme najlepšie kamošky? A chce mi hádam nahovoriť, že sa tak niekedy správala? Že niekedy som ja bola jej najlepšou kamoškou? Áno, možno spočiatku sme boli. Nepoznali sme sa, zoznamovali sme sa, a tak sme si vraveli všetko.

Ale ja som už niekoľko krát prišla o svoje tzv. najlepšie kamošky. Len preto, že som im dala viac krát novú šancu.

Netuším, ČO by mi mohli závidieť. V ČOM by mohli súperiť.

Moja, no nazvime ju, skutočná priateľka, mi povedala, že súperí, lebo som mala vždy väčší úspech u chalanov, vždy som mala viac kamarátov ako ona, vždy mi to šlo aj v škole.
Ale ja predsa nemôžem za to, že nemám problém dať sa do reči len tak s hocikým na nejakej párty alebo kdekoľvek inde. Že si rozumiem s chalanmi, niekedy aj lepšie ako s babami (a toto to dokazuje, že prečo !). A v škole jej to predsa ide rovnako dobre ako aj mne. Dokonca má viac šťastia ako ja, čiže hádam ešte aj lepšie.

Povedala som to mamine. Plakala so mnou. Povedala som to ocinovi. Videla som tú bolesť. Tú takú, akú mám aj ja. Takú nespravodlivú. Pretože toto celé je nespravodlivé. Nevravím, že som dokonalá priateľka. Ale snažím sa o to. Snažím sa pomôcť vždy, keď to ide. Snažím sa vypočuť, poradiť, vymyslieť ako by sa to inak dalo. Neustále mám zapnutý mobil, aby sa mi ktokoľvek dovolal, keď by ma potreboval...

Nemyslím si, že by som ju sklamala. Mala by porozmýšľať a možno príde na to, že sklamala samú seba. Ale takýto ľudia si to nikdy nepriznajú...

A ja necítim vinu. Iba ak na tom, že som jej to možno mala vytknúť skôr.

 Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu