Vstávam skoro. O pol 5. A nieže nemusím, musím, ak chcem všetko stihnúť.
Už to vidím na rannú silnú kávu.
Občas mám pocit, že som sama. A predsa nie som. Tiene ma prenasledujú kade chodím. Tiene minulosti. Neviem sa ich zbaviť. Niekedy na ne zabudnem a určitú dobu je všetko v poriadku. Potom sa znovu objavia. Ako neutíchajúca choroba potlačená liekmi, na ktoré si časom zvykne.
Najvtipnejšie je, ako sa v takýchto stavoch podporujem. Samú seba nútim do takého stavu. Z času načas. Len tak si sadnem, pustím si tú správnu hudbu, ktorá mi vyvolá spomienky a vôbec to nemusí byť hudba z vtedajšieho obdobia, stačí, aby to správne vystihla. A potom len tak sedím. Pozerám pred seba alebo v tom lepšom prípade ťukám do wordu ako aj teraz.
Napísala som mu, že som smutná. Odpísal mi, že prečo som sa teda neozvala. Ale že na net sa mu prísť nedá a nemá už ani kredit. Nechal ma v tom samú. V podstate som sa v tom nechala sama. Napísala som mu tak, aby už nemal čo odpísať, aj keby ešte chcel. Vie, že reči typu „to bude dobré“ mi nepomôžu.
„Milujem ťa najviac na svete“ tak to napísal.
A možno to aj myslel vážne.
Cítim ako tiene potichu pristupujú. Jemne mi dýchajú na krk- akoby ma zdravili. Neozývam sa. Nezdravím. Ich nie.
Nevládzem ich ďalej poslúchať.
Robiť to, čo oni chcú.
Zamýšľať sa nad tým, čo mi podsúvajú.
Cítiť sa tak ako chcú oni.
Otriasť sa? Utiecť? Zničiť ich?
AKO?
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a v tme žiadny čierny rytier nemá šancu