Ktorá nevravela „ľúbim ťa“, nie preto, žeby to nechcela povedať, ale preto, že nechcela klamať. Teraz klamať nemusím. Ľúbim ho. Naozaj. Veľmi. Nečakala som, že prvý chalan, ktorého budem ľúbiť, bude on a že to bude tak silné. Prešli sme si toho viac než dosť a to sme spolu fakt krátko, hoci na mňa zatiaľ najdlhšie. Hádky na dennom poriadku, aj také bolo. Rozmýšľanie o rozchodoch, aj také bolo. Žiarlivostné scény, plač pre nič a všetko, šľahajúce blesky z očí, dlhé objímania, vyznávania si lásky, to všetko tu bolo. Povedali sme si, že to hodíme za hlavu, to zlé, že sa budeme na veci pozerať inak a áno, že sa kvôli druhému posnažíme v čomsi zmeniť aspoň o kúsok. Ja som sa zmenila oveľa. Neviem ako veľmi sa zmenil on, ako to on sám pociťuje. No ja som si viac než istá, že som sa zmenila úplne. Neviem, či ma zmenila tá láska alebo to bol rozum. Nechcela som o neho prísť, hoci ma jedným časom dostával do stavov, kedy som to chcela ukončiť a viem, že to tak bolo aj opačne.
Teraz...už nie je prvá myšlienka ráno a posledná večer...teraz je moja jediná myšlienka dňa. Chápete ako to myslím. Je jedno, či som v škole, doma, pri telke, s kamošmi, na nejakej žúrke, stále ho tam nájdem. Čokoľvek mi ho pripomenie. A keď vidím nejakého chlapca, ktorý na mňa hádže oči, tak rozmýšľam, čo robí ten môj, či mu je dobre. Keď sa bavím s iným chalanom uvažujem ako je možné, že stále myslím na toho svojho. Potom sa pristihnem, že sa s bývalým rozprávam o tom svojom. A on mi s úsmevom vraví, buď šťastná. Som.
Len nemám rada, keď mi tak chýba. Keď mám slzy v očiach, keď si s ním píšem a nemôžem ho objať. Nemôžem mu pomôcť, keď sa trápi.
Som tá, čo miluje viac. Viem to. Ani raz sa so mnou nezačal hádať, že to tak nie je, keď som mu to povedala. Nieže by to bol dôvod. Jednoducho to cítim. Povedal mi to skôr ako ja, povedal to prvý a ja budem posledná, čo to povie. Určite. Nikdy som nemala v pláne písať/hovoriť tie dve slová každý deň. Myslela som, že tak stratia význam. Bála som sa toho. A teraz, keď si to nenapíšeme, je mi hrozne. Prázdno. Keď mi to nepovie, som smutná.
Má sa lepšie než ja a trochu mu to závidím. Miluje menej a je viac nad vecou ako ja. Zo mňa sa stala presne tá akou som nikdy nechcela byť. Píšem, volám, hľadám po nociach na internete zaľúbené sms, ktoré mu posielam, vyrábam obrázky s našimi fotkami, túlim sa k hrochovi, čo som od neho dostala na prvé výročie. Serie ma, keď mu poviem niečo, čo nemá rád, na znak toho, že tam niekde som to ešte stále ja, tá stará.
Pre mňa sa všetko zmenilo. Všetko. Zmenil mi všetko. Zmenil mňa. Ale vie vôbec o tom? Vie, že som iná? Čo pre mňa znamená? Je si toho vedomí?
Nechcem byť jedna z tých, čo chlapovi nedá dýchať a viem, že taká ani nebudem. A ani nie som.
Nechcem byť jedna z tých, čo bude liezť chlapovi na nervy tým, že mu bude neustále vypisovať ako ho miluje a viem, že taká ani nebudem. A ani nie som.
Nechcem byť jedna z tých, čo bude milovať viac ako ten druhý, hoci taká som. Chcem, aby to bolo narovnako, ale viem, že vždy bude jeden milovať menej. Práve ten sa v tom vzťahu bude mať lepšie. Lebo vo vzťahu je vždy šťastnejší ten, ktorý miluje menej...alebo vôbec.
A ja ťa milujem
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
husky
19. 11.novembra 2010 00:50
pokial sa ludia menia kvoli tomu druhemu v dobrom, nic zle na tom nie je
2
ten nadpis, to mi vždy mama húkala do hlavy... a myslím si, že je to pravda..
3
nemyslím. bola som tá, ktorá nemilovala vôbec. a bolo to o hovne. len som sa cítila sprosto, že toho človeka ťahám za nos. a on bol otravný.
Napíš svoj komentár