Zlyhávam

Nemôžem sa proste pozerať na to ako sa ničí. Len tak. Bez mihnutia oka. To, že je to jemu jedno, ma ubíja ešte viac. Ja sa trápim a jemu je to fuk. Nezaujíma sa o to, čo cítim ja zakaždým. Zakaždým, keď mykne plecami a aj tak odíde a spraví to, o čo ho prosím, aby neurobil. Mám pocit, že zlyhávam. Nechcem ho zmeniť, chcem mu pomôcť. Aby ho to neskôr nezničilo. Aby mohol robiť to, po čom túži. Aby žil stále tak dobre. Možno si povie, že mu je dobre, že si užíva a možno sa to nikdy neodzrkadlí na ňom. To, čo robí teraz. Čím si ubližuje. Viac ako iní, čo to tiež robia.

Ale čo ak?

Vidím to tam napísané veľkými tučnými písmenami. Tam niekde, raz... a kvôli nemu nechcem, aby to „raz“ raz bolo... Neuvedomuje si to a otázkou, či mi to až tak vadí ma zničil. Samozrejme, že vadí! Doriti, keď niekoho ľúbiš, tak ti vadí, ak si ničí zdravie o niečo viac ako iní. Keď odíde od teba, aby to mohol urobiť a vráti sa „iný“. Vadí to! O to viac, že to nemusí robiť. Vadí to, keď viem, že by s tým dokázal praštiť. Že by to dokázal. S mojou pomocou, svojím sebazaprením... A potom aj tak som ja tá zlá... Tá, čo zakazuje, prikazuje, núti, chce, nechce...netvrdím, že to niekedy vyslovil...Myslí si to, povedia mu to tí, čo sa ho budú chcieť zastať. No kto mu povie, aby s tým prestal? Aby prestal, lebo ho milujú a nechcú, aby sa zničil? Možno sa nič nestane, ale nebolo by vhodnejšie sa poistiť? Poistiť, že sa jednoducho nebude mať prečo niečo stať?

A toto je aj tak len výlev, ktorý vo mne prúdil včera...ktorý bol mimochodom o fajčení

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu