46 mreží. 12 mŕtvych múch na parapetnej doske.

(Upozornenie: je to zvrátené.)





Mreže vždy zaškrípu, keď mu nesiem jedlo. Rýchlo ho položím na zem a bez pohľadu na osobu sediacu v tieni zmiznem preč. Príšerne sa toho tvora bojím.
Divím sa, že ho ešte nezabili. Nie je to človek, nie je to ani netvor, je to proste vec, ktorú Boh zle naprogramoval. Nemal by žiť, je to nechutné. A načo? Načo dýcha? Prečo proste neprestane? Aj tak len stále sedí v tme.

46 mreží. 12 mŕtvych múch na parapetnej doske. 4 steny okolo mňa. Metaforicky.
Keď ešte živému hmyzu trhám krídla a predstavujem si, že sú to údy ženy predo mnou, pýtam sa, prečo ešte žijem. Prečo proste neprestanem dýchať?
Každý večer si vytrhnem vlas a obkrúcam si ho okolo prstu dovtedy, kým sa mi nezaryje do kože a nevytryskne krv.
Rozmazávam si ju po tvári. Moje slzy ju v noci zmyjú.
Fľaky okolo úst zmažem jazykom.

Povráva sa, že zabil viac ako desať žien. Tak dlho sa strážnici a bachari rozprávali o tom, ako musí zabíjať profesor z vysokej, že sa k nemu teraz boja chodiť.
Aj ja sa bojím.
Nikdy som nevidel jeho oči. Raz mal kostnaté prsty obkrútené okolo mreží, ale tvár mal v tieni. Ako vždy. Šiel z neho strach.

Občas sa v noci postavím k mrežiam, aby som nezabudol chodiť, kráčať. Bolia ma kosti.
A bolia ma oči, keď sa dívam cez mreže na mužov, ktoré by tu nemali byť. Zabili náhodou. Pri krádeži alebo v návale zúrivosti.
Za mrežami bol len jeden génius.
A tým som bol ja.

"Sedemnásť," šepká mi, keď okolo neho kráčam. Má chrapľavý hlas.
Zrýchlim. Je to pocit, akoby ma schmatol tou svojou rukou a teraz ma dusí. Som presvedčený, že by ma aj cez mreže dokázal zabiť.
"Odrovnal ich sedemnásť," oznamujem zadýchane v kancelárii. "Povedal mi to."
Neviem sa spamätať. Prehovoril ten najhorší, s akým sme kedy mali dočinenia.
Panika.

Na svoju poslednú obeť myslím veľmi rád. Vždy pri tých spomienkach zatínam zuby. Raz sa mi dokonca jeden zlomil.
Tými istými zubami som jej poodhrýzal kožu z hrudníka. To ešte žila. Vrieskala ako pominutá, keď videla svoje vlastné mäso. A kosti.
Umlčal som ju, keď som jej tú kožu vopchal do jej odporných úst.
Milujem spomínanie.
(Jedno šťastie, že tu nie je zakázané onanovať.)

Premýšľam o ňom aj doma. Prišiel som na to, prečo som z neho vlastne vydesený; znepokojuje ma jeho pokoj.
Vyzerá to, akoby len čakal na svoju príležitosť. Čaká na strážnikovu chybu. Potom ho schmatne, zlomí mu väzy a pustí sa na útek.
Vie, že by sme ho neprenasledovali, lebo sa ho príliš bojíme. Nie, zostali by sme stáť a triasli by sme sa, aby nás cestou nezabil.
Tak, ako svoju prvú obeť.

Tú prvú som si vyhliadol náhodne. Páčili sa mi jej krátke, plavé vlasy. Strapatili sa. Ešte aj teraz sa pri myšlienke na jej vzhľad zubato usmejem.
Na jej smrti bolo všetko jednoduché. Zobral som kuchynský nôž a počkal ju pri novinovom stánku. Chodila tam každý deň.
Nikto si nevšimol, kto jej nožom prebodol hrdlo. Mohla si to pamätať len pani v drobnom okienku, ale tá, celá postriekaná krvou, zabudla všetko.
Nôž som ani neumyl.
Dodnes leží u polície ako dôkaz číslo jeden. Chcel by som ho olíznuť a spomenúť si, ako chutí krv.

Je veľa šialencov, ktorí by bez problémov zabili neznáme dievča pri novinovom stánku. Za to by sa ich ešte nikto nezľakol.
Tie ďalšie zabil ale úplne inak.

Moja druhá mi roztiahla nohy. Myslela si, že ju chcem len znásilniť a potom ju pustím. Bola asi viac šialená, ako ja sám.
Ani som sa jej nedotkol, no ponúkané veci sa neodmietajú. Chcel som si trochu zvečniť tú krásu. Spýtal som sa jej, či môžem.
A ona hlúpa si myslela, že si ju chcem odfotografovať! Súhlasila.
Ale kdeže. Zalial som jej kundu vriacim voskom. Ako kričala! A potom kričala ešte viac, keď som jej povytrhával všetky mihalnice a namiesto nich som nakreslil iné.
Nožom.

Potom som sa neudržal a zobral som si do parády rovno štyri. Boli pripútané v mojej pivnici a ich krik mi hladil ušné bubienky. Už vtedy som sa nekontroloval, no ešte som sa hral.
Každej som vypálil čosi na temeno. Občas sa mi pod kutáč dostali aj vlasy, smrdelo to.
Potom som každej pomalými ťahmi vyrezal jazyk z úst. A nakoniec?
Upálil som ich zaživa.

Posledná, ktorú som zabil pred akýmsi vraždiacim záchvatom. Poodtŕhal som jej všetky nechty na rukách. Kričala, že to neznesiteľne bolí, a to som ja predsa nechcel.
Odrezal som jej teda dlane až po zápästia. (Vykrvácala na špinavej podlahe.)
Tie zápästia som neskôr poslal jej dcére. Určite mala radosť.

Obhliadka ciel.

Zadržiavam dych.

Súdny lekár povedal:
"Proste... prestal dýchať."

 Blog

19 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu