...som silne deprimovaná a naplnená novými dojmami. Určite ste na tie dojmy zvedaví.
Moje spolužiačky sú úchylné prasatá. Nikdy som si nemyslela, že ich tým nakazím, ale stalo sa a teraz sú úchylné viac než ja. Toto už je moc... Ja by som to aj obšírnejšie riešila, lenže tunák by si to mohol prečítať spolužiak, čo by si to prečítať nemal nikdy a mala by som v triede o zábavu postarané, ten by si to teda asi vážne nenechal pre seba. On je totiž tiež veľké, úchylné, samoľúbe a škodoradostné prasa. Preboha, v akej spoločnosti to žijem?
Poďme porade. Najprv bola angličtina.
Vovalila som sa do triedy, v jednej ruke parazól, v druhej zošity a vôbec mi neprišlo divné že som vbehla po zazvonení zároveň s učiteľkou, veď to je bežné. Došla som k lavici, už ma tam čakala Veronika. Kabelu som treskla na zem, kľúče na lavicu a Veronika kuk na mňa. Potom na kabelu. A potom hystericky:
"No to mi ani neukazuj!" nová kabela, chápete. Potom som vytiahla aj peračník, ten mi chcela dokonca ukradnúť, ale obránila som sa. Bavili sme sa cez hodinu s Veronikou o lesbách a podobných veciach, zaujímavé to témy, že, ale inak nič záživné.
Nasledoval zemepis. To sa neoplatí spomínať, na takej hrozne nudnej hodine sa jednoducho nemôže diať nič zábavné alebo aspoň trocha zaujímavé. Ale veď život nie je len o srande, vieme.
Pak bola matematika.
Všetci vieme, ako to mám s matematikou. Biedne. Myslím, že z nej dokonca prepadám. Ale čo už. A tá (hviezdičky) mi dá po troch týždňoch choroby písať učivo, na ktorom som nebola v škole a z ktorého som sa na začiatku hodiny ospravedlňovala a na ktoré ona povedala:
"V poriadku, zajtra príď na doučovanie."
Takže budem mať ďalšiu päťku a navyše strávim zajtra v škole absolútne "krátky" čas od siedmej do pol štvrtej. Chodím tam ako do roboty na pracovný osemhodinový režim, nie ako do školy. Vážne, môj metabolizmus neznesie takúto záťaž, preto bývam často chorá.
A potom bola slovenčina a podobné hlody. Slovenčina je ľahká, ja som na to maniak, veď vieme, takže tu sa tiež nemám veľmi o čom rozpisovať. Ja som len príšerne zvedavá na zajtra. Totiž, na to doučovanie. Ono totiž...
My máme na matematiku strašnú hnusobu učiteľku, na to sa ani zvyknúť nedá, nech sa o to pokúšame ako chceme, lenže mňa strašne otravuje aj jej druhá stránka. Taká tá samaritánska. Keď mi zomrel otec, zavolala si ma na chodbu a rozrevala sa mi tam. A potom také tie kecy typu: to bude dobré, to zvládneš, aj keď ja som žiadne problémy nemala, to skôr ona vyzerala na poriadne psychické rozpoloženie. Celkovo na prd učiteľka, nemám ju rada, ešteže nám už nie je triedna.
Ách, zajtra, za hodinu a neviemkoľko presne minút, bude mať moja muck narodeniny. Len štrnásť, ale to sme predsa niekedy mali všetci, že... ona je... jaj, ja už som jej darček síce dala, ale asi jej dám ešte nejaký, šak jeden nestačí.
Vy sa pýtate, kto je moja muck, že... No, to je jedno dievčatko, volá sa Martinka, je z Čiech a moc mocenky mi na nej záleží. Takže asi toľko. Len ma strašne mrzí, že s ňou tie jej narodeniny nemôžem osláviť osobne. Ale veď my sa raz stretneme, síce netuším ako, ale určite.
A vôbec, nejdem sa deptať, končím. Báj.
Je to možné?
Komentuj
7 komentov k blogu
1
srdce1357
5. 5.mája 2008 22:53
celkom fajn deň, ani nohu si si nezlomila, pohoda
2
Myslím že sa mohly udiať aj horšie veci - toto je ešte na hranici prijateľnosti
6
Ja som už tiež tri týždne nebola v škole, pôjdem až budúci pondelok a mám z toho zmiešané pocitu. Sa aj teším a zároveň sa mi ani nechce veľmi ísť
Napíš svoj komentár