Trápiš.
A bolíš.
Šťastie, ktoré nám dávaš, nám nikdy nemôžu vynahradiť chvíle, ktoré preplačeme.
Si sebecký.
Nepočúvaš nás, len svoju túžbu vyskúšať si, čo všetko od teba znesieme.
Koľko strát pretrpíme.
Koľko lások dokážeme prežiť.
Ó, láska, tvoja najväčšia rana, ktorou nás kváriš toľkokrát!
Keď sa k tebe modlíme o radosť. O pochopenie. O opätovaný cit. A ty nás zase nepočúvaš.
Napriek tomu v teba stále vkladáme nádej.
Sme zúfalí.
A ty to nevidíš.
Život, pochop nás, prosím.
Dovoľ nám milovať šťastne, dovoľ nám dýchať slobodne, dovoľ nám, obyčajným ľuďom, aby sme sa pozerali a skutočne videli.
Stoj za nami, prosím ťa, neskúšaj nás toľko. Niekedy nevydržíme, raz pohár trpezlivosti pretečie a potom sa stane to, čo ani ty a ani my nechceme. Začneme tebou opovrhovať, naozaj to chceš?
Lebo my nie.
Tak prečo si taký krutý? Robí ti to radosť?
Och, život, milovala som ťa dlhé roky, no začínam si uvedomovať, že nie si priateľ ale profesor, čo skúša, príliš prísne.
Než žiť s tebou, radšej sa rozlúčim.
Tak adieu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bludiacisvetom
25. 7.júla 2010 16:31
niekde som čítala, že tento život je len skúška,, ak by to bol skutočný život, dostali by sme ďalšie inštrukcie o tom, kam ísť a čo robiť
Napíš svoj komentár