Ok, just kidding.
Faktom však zostáva, že po troch rokoch od čias blogovania sa Tajníz ide pokúsiť o seriózne vyznenie článku. Sranda. Nepodarí sa to.
Just kidding.
Už dávno sa to podarilo.
___________________________________________________________
Škrabot pera.
Odporný, presviedčal ju, že ešte vôbec dýcha. Jej kyslíkom bola vôňa pergamenu, pohybujúcich sa konárov a farba ticha.
Vyzeralo to tak ťažké. Napísať niečo. V skutočnosti bol ťažký len jeden jediný okamih; sekunda tesne predtým, než hrot brka priložila k papieru. Vtedy zmizlo všetko, okrem jej ilúzií a jej tmy.
Bola vtedy sama sebou?
Bola vôbec niekedy sama sebou?
Nebola len maska?
Občas sa cítila ako prázdne niečo. Nedokázala o sebe hovoriť ako o prázdnej schránke bez duše.
1. Preto, lebo svoju dušu cítila viac, než ktokoľvek iný.
2. Preto, lebo by to bolo klišé.
3. A ona bola všetko, len nie obyčajná.
V každom prípade, vždy pri škrabote pera, hoci ju ten zvuk mučil, mala pocit, že aspoň robí niečo preto, aby sa našla. Áno, to je celkom presné! Nemohla sa cítiť sama sebou, slová jej však pomáhali v hľadaní sa.
Myslím - dobre, viem, ako rozprávač príbehu to samozrejme viem, no každý má svoje tajomstvá - že mala meno.
Ale to je jedno, na tom nezáleží.
Bezmenná.
Nepotrebujete meno na všetko. Niekedy stačí, ak niečo zbadáte a poviete: aké krásne. To je meno toho predmetu.
Pri pohľade na ňu som vždy vravela: stratená.
Pre každú vec máte niečo charakteristické.
Tínedžeri - špúlia ústa a snažia sa vyzerať staršie.
Kvety - kvitnú.
Čas - plynie.
Bezmenná - píše.
(Celkom by ma zaujímalo, ako si ju predstavujete. Má dlhé vlasy? Krátke? Je vysoká či celkom nízka? A je pekná? Možno ma okuliare... vo vašich predstavách. Aj jej tvár je mojim tajomstvom.)
(A celkom by ma zaujímalo, či niekto taký naozaj dýcha. Či dýcha písaním, či niekto cíti farbu ticha a zápach okamihu.)
Raz napísala:
Nedýcham vzduch, dýcham minulosť. Nevydychujem oxid, vydychujem budúcnosť. Prítomnosť v mojom živote chýba.
Pri spomienke na minulosť si myslím, že som bola šťastná. Pri myšlienke na budúcnosť dúfam, že budem šťastná.
V prítomnosti by som mala byť nešťastná, no v prítomnosti vlastne ani nie som.
A to je všetko.
Nič viac sa o tej nemej povedať nedá. A nič viac ani vedieť netreba. Bola. Je. Ak sa poviedkou neprepíše do iného sveta, tak aj bude.
Volá sa Soraya.
A jej príbeh je len jedným z mnohých.
______________________________________________________________
A tak Tajníz napísala niečo melancholické.
Po takmer dvoch rokoch, čo nenapísala ani čiarku niečoho, čo by sa podobalo blogu alebo akejkoľvek inej forme krátkeho článku.
Nepáči sa jej, čo napísala.
(Pačí sa jej to, kurevsky sa jej to páči, ale jedna vlastnosť jej ostala; snaží sa byť nesebecká a sebakritická. Nejde jej to.)
Venujem Radke; tej, čo je pre mnohých nemá a pre mňa vševyjadrujúca.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
wewo
15. 7.júla 2010 22:57
Napíš svoj komentár