Časť III.

Boli to už dva týždne, odkedy som utiekla z detského domova a to prostredie, v ktorom som vyrastala, mi chýbalo čoraz menej. Abbie mi čiastočne nahradil Samuel, to bol ten muž, s ktorým som sa stretla v to ráno. Je to vynikajúci spoločník a stal sa aj mojim výborným priateľom. Pri jeho vetách ma hrialo pri srdci a keď sme tak spolu šli každý deň, vlastne len tak za nosom, často sme si spievali piesne, ktoré sme obaja poznali. Väčšinou to boli piesne moderné, ktoré práve letia, ale sem tam sa tam dostala aj trampská, či ľudová pesnička. Nikdy som sa s ním nenudila večne mi s ním bolo veselo, ale o Abbie a o detskom domove som mu nikdy nerozprávala. Až raz... bolo vtedy škaredé počasie, na zem dopadali jemné kvapky a my sme sa nemali čím chrániť, tak sme nemohli pokračovať v ceste. Vyliezli sme na strom – aj keď sme obaja vedeli, že nohy sa nám budú šmýkať a ak začne búrka mohli by to byť nebezpečné – a zhovárali sme sa. Pýtala som sa ho, ako vyrastal a on mi rozprával svoje príhody z detstva – šťastné i menej šťastné, no i tie smutné mali svoj pekný koniec. Postupne, ako mi opisoval svoj život, sa dostával až ku dňu, kedy sme sa stretli. A vtedy som bola v rozprávaní na rade ja, no nevedela som ako začať a tak zavládlo ticho. Len som sedela na hrubočiznom konári, hrala sa s halúzkou a pozerala si na premoknuté, staré topánky. „Prečo nič nerozprávaš?“ Samuelova otázka vravela za všetko. Aj on chcel o mne niečo vedieť, aspoň niečo málo.
„Ach, neviem či by ťa to zaujímalo.“ Mávla rukou, ale keď zbadala, že chce čosi namietnuť, zasmiala sa. „Ale ak to chceš vedieť, poviem ti. Neviem kde som sa narodila, odkedy si pamätám, bola som v detskom domove neďaleko lesa, kde sme sa stretli. Mala som tam len jednu priateľku, volala sa Abbie. Už odmala sme sa mali hrozne radi, ale ja som si nevedela vážiť toho, že ma má niekto rád a že niekomu na mne záleží. Nevedela som si na ten pocit zvyknúť ani za 15 rokov, čo sme boli spolu. Mimochodom, teraz mám šestnásť. Najprv som chcela, aby Abbie šla so mnou, aby so mnou utiekla, ale ona nechcela. Teraz viem, že to bolo rozumné, ale vtedy... som chcela stoj čo stoj utiecť. Niekedy ti porozprávam aj zážitky, ale teraz nie, dobre?“ smutne som sa usmiala a pozrela som na neho. Zaskočilo ma, že som mu v očiach zbadala slzy – dojatia? Ľútosti? Spoluúčasti? „Na to, že si vyrastala bez rodičov, sa príliš veľa smeješ. Obdivujem ťa. Si mladšia ako ja, dokonca až o päť rokov, ale nikdy som nestretol človeka, ktorý by si vedel tak priznávať chyby.“ Začervenala som sa. Ani nepamätám, kedy ma niekto naposledy pochválil. Začal liezť zo stromu. Keď bol na zemi, obrátil sa ešte na mňa. „A aby si vedela, ja som rád, že si ušla. Lebo keby si nie, nikdy by sme sa nestretli.“ Pre zmenu sa oči zaliali slzami mne.



„Vieš, odkiaľ pochádzam?“ spýtala som sa Samuela v jedno pekné popoludnie, keď na nás pražilo slnko a my sme akurát vošli do mestečka, asi najväčšieho v akom sme doteraz boli. Len sa na mňa spýtavo pozrel a čakal, kým mu to poviem. „Pochádzam odtiaľto. Teda, narodila sa tu moja mama a myslím, že aj ja. Tá by tu ešte teraz mala byť.“ Srdce sa mi rozbúchalo. Keď som videla názov mestečka na tabuli, bilo mi ako o preteky. Teda odtiaľto som. Tu je môj pôvod. A niekde neďaleko sa nachádza osoba, ktorá by mi mala byť najbližšia a predsa ju nepoznám. Mala by tu bývať moja mama. Ak som sa aj celý život tvárila, že mamin osud mi je ukradnutý, nikdy to nebola pravda, ale teraz to neplatilo už vôbec. V tele som pociťovala náhle vzrušenie a túžbu nájsť svoju biologickú matku a s ňou možno aj otca. Ktovie, ako to s nimi bolo. „Chceš za ňou ísť?“ spýtal sa ma, keď som sa zastavila pred bránou mesta a nervózne prešľapovala z nohy na nohy. Práve som si nebola istá vôbec ničím. „Veď ani neviem, kde býva.“ Namietla som, ale mala som pocit, že Samuel dobre vedel, ako som to myslela. „Chceš však? A to, kde býva, sa dá predsa ľahko zistiť.“ Ani nečakal na moju reakciu a priskočil k prvému chlapovi, ktorého v meste stretol – pretože ma poza bránu doslova vtiahol dnu, do útrob mesta. Nechcela som, ale v kútiku mojej duše som po tom túžila. „Hej, pane! Neviete, kde tu býva taká... mladá, najviac štyridsať ročná žena, ktorá sa pred šestnástimi rokmi vzdala svojho dieťaťa a nechala ho v detskom domove?“ vyvalila som oči. Chcela som mu naznačiť, že tu nikto nemôže vedieť o tom, či tu niekto taký je, ale on sa na mňa len zahnal rukou a mne nezostávalo nič iné, než mlčať. „Ó, áno. Taká žena tu býva. Úplne na konci mesta, v takej malej, škaredej chalupe. Celé dni je sama, nikto k nej nechodí, jednoducho možno je aj šialená. Pamätám na tie roky, kedy sa o nej pošuškávalo to o jej dieťati...“ prevrátila som oči. „Milovala“ som ľudí, ktorí stále spomínali. Samuel moju nespokojnosť videl a zakročil – mala som pocit, že ten chlapec ma má vážne rád, nevravím o láske, ale o tom, že mi prial šťastie. „Ďakujeme veľmi pekne.“ Usmial sa a potiahol ma za ruku. Zastal až o tri ulice ďalej a tam sa na mňa pozrel. „Pôjdeš za ňou?“ len som sa na neho pozrela a on vedel, čo to znamená... že si to musím premyslieť.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu