Aj keď bolo celkom zaujímavé precítiť, ako sa cíti drevo. Aby ste vedeli, drevo sa necíti. A necítiť sa je fakt hnusné. Keby kukučkové hodiny mali ruky, stopercentne sa poštípem, aby som sa zobudila. Lenže kukučkové hodiny majú hovno veľké a nie ruky.
Namiesto ksichtu som mala ciferník a malá aj veľká ručička sa mi vždy zadrela o mihalnice. Prúser.
Stála som v nejakej obrovskej hale (a nemôžem si pomôcť, vyzeralo to ako môj vyfantazírovaný Hlavný stan Fénixovho rádu z HP).
Ale to nie je pointa!
Večer som si prvý raz za päť rokov otvorila okno dokorán, aj keď sa blýskalo ako... proste veľmi. Nevadí. Vravím si - ráno tu bude úžasný vzduch po daždi, bude mi strašne fajn a konečne sa nezobudím s pocitom, že sa potím tak strašne, až sa rozpustím.
Hm.
Keď som sa ráno zobudila, cítila som rybacinu. Núkalo sa mi pár možností.
a) Bola som námesačná, vyšla som von, ulovila som v našom bazéne rybu a potom som ju v izbe naporcovala,
b) moja izba sa zmenila na rybník a ja mám žiabre a plutvy,
c) môj pes sa transformoval na skapatého kapra.
Druhá vec, ktorú som si uvedomila, bola, že ja sa už ani nepotím, ja už som sa rovno rozpustila preskakujúc prvú fázu, tak horko mi bolo. Musela som byť v noci veľmi nasratá na tento stav, lebo paplón bol zhužvaný pri opačnej stene a ja fakt neviem, či som ho tam odniesla, alebo mám taký silný výkop
V každom prípade som zistila, že niekde ďaleko, preďaleko, keď sa poriadne nadýchnem a odolám nutkaniu pošablovať sa z toho smradu, zacítim tú omamnú vôňu dažďa, v ktorú som večer dúfala. Aj tak sa to hneď stratilo. Uvedomila som si, že asi nemalo žiadny efekt otvoriť okno, keď bolo v izbe celý deň nad tridsať stupňov. Akurát som tam mala ešte aj vlhko. V izbe, samozrejme!
Takže máme novú rovnicu. Rybacina = dážď, teplo, vlhko plus ľudský pot.
Teda, tak je strašne teplo, že keby som zrovna mala chlapa, dnes sa na nič nahovoriť nedám.
Fuck the system, idem sa hodiť do vody.
Okej. Nejdem.
Zistila som, že pri schodoch je obrovská pavučina a na nej ešte väčší pavúk (rozumej - s rozmerom pol centimetra) takže nikam. Najprv budem musieť zavolať niekoho, kto v piatich nedrbol do pavučinových ruží a nebojí sa pavúkov viac, než čohokoľvek iného.
Ach, čo mám robiť?
(Ani jedna z rozoberaných tém nebola pointa. Pointa, na ktorú som mierila, sa z mojej mysli stratila približne medzi druhým a tretím riadkom.)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
sa