Bol večer a na oblohe žiarli milióny hviezd. Ja som sa na ne dívala – po prvýkrát nie z okna, ale ozajstne a plakala som. Plakala som za rokmi, ktoré tak rýchlo prešli a plakala som, lebo som stratila svoju jedinú priateľku, ktorá teraz spala v izbe na treťom poschodí, v izbe, ktorú mala doteraz so mnou. Ale ja tam už nikdy nebudem spávať. Spomenula som si na naše nočné rozhovory a uvedomila som si, že Abbie mi bude neuveriteľne chýbať. Bola ako moje druhé ja, alebo ako moja polovička a zistila som, že bez nej nikdy nebudem úplná. Pochybovala som, že ešte niekedy by som mohla nájsť človeka, ktorý by mi bol tak veľmi blízky, ako bola Abbie. Zrak mi znovu zahmlili slzy, ktoré som sa snažila čo najrýchlejšie utrieť a zabudnúť. Obrátila som sa smerom od detského domova, v ktorom som vyrastala a poslednýkrát sa mi pred očami mihli tváre všetkých mojich „spolusirotkov“. Posledná bola Abbieina tvár, ktorá sa na mňa ľútostivo zadívala a prehovorila: „Nemala si ma tu nechať samu, Aaren, nikdy ti to neodpustím. Nikto okrem teba ma nemal rád.“ A vtedy ma začalo hrýzť svedomie. Naozaj, Abbie nemala nikoho okrem mňa a ja som teraz zbabelo utekala pred niečím, čomu sa utiecť nedá; pred sama sebou. Rýchlo som zahnala Abbieinu tvár kamsi ďaleko, dúfajúc, že už sa mi pred očami nikdy neobjaví a vykročila som po prašnej ceste, ktorá ma viedla do nového života. Nemohla som vidieť, že z tamtej izby na treťom poschodí na mňa hľadí pár očí, ktorý nepatril nikomu inému, ako samotnej Abbie...


Sedela som pod stromom a celé telo ma ukrutne bolelo. Ten dom na strome, o ktorom som bola tak pevne presvedčená, že stojí, už nestál, zostali z neho len trosky a pomedzi drevené dosky sem – tam prebehol pavúk alebo iný chrobák, samozrejme že jeden z tých, ktorý sa mi hnusí. A tak som musela spať na tvrdej zemi, do chrbta i do nôh ma celú noc tlačili staré halúzky a ja som si aj tak nechcela sťažovať. Mala som predsa, čo som chcela. Bola som preč z odporného domova. Spomenula som si, ako sme raz boli na výlete v neďalekom meste a ja som sa stratila. Túlala som sa len tak, raz na tú stranu, raz na tú a napokon som naďabila na útulnú kaviarničku zašitú až kdesi v tmavej uličke. Vlastne to bola čajovňa, nie kaviareň. V každom prípade som sa tam usadila, niečo som si objednala a ani mi nenapadlo vrátiť sa k skupine. Tak som tam sedela až do večera, kým tam nevtrhla vydesená vychovávateľka, zrejme v poslednej nádeji a tak ma nevyhrešila, že ma na dlhú dobu prešla chuť vystrájať. Vtedy som šla so zvesenou hlavou a tvárou porazenej, ale na druhý deň som sa pred ostatnými vyťahovala a od niektorých som dostala titul „hrdinka roka“, čo som si vlastne vôbec nezaslúžila.
„Čo tu tak sedíš, krpatá?“ so spomienok ma vytrhol čísi hlas, ktorý som nepoznala, ktorý mi bol cudzí a naviac odporný. Dvihla som hlavu a pozrela som sa na tvár toho neznámeho. Aj tá mi okamžite prišla odporná a jeho prítomnosť neželaná. Postavila som sa a oprášila som si nohavice. Vo vrecku mi zaštrngalo pár drobných a na ruke sa mi zablysol strieborný prsteň, ktorý, ako mi povedali vychovávateľky, som dostala od mamy ako dar, keď už nemám vyrastať pod jej ochrannými krídlami.
„Teba to nemá čo zaujímať!“ osopila som sa na toho chlapa, ktorý mohol mať najviac dvadsať a oči sa mi zúžili do malých štrbiniek. Hneď som mu prestala venovať pozornosť, rozpustila som si vlasy a vzápätí som si ich znovu stiahla do copu. Nemala som rada, keď sa mi niekto pozeral na vlasy.
„Prepáč, len som sa pýtal.“ Povedal tak akosi divne nevinne a to ma donútila, aby som opäť zdvihla hlavu. Pozrela som sa na neho, premerala som si ho „od hlavy po päty“ a všimla som si, že nie je až taký odporný. Ani jeho hlas, na tom ma možno trochu popudilo len to, že bol nesmierne hlboký a nie vystrašený. Bol vysoký, aspoň o hlavu vyšší odo mňa, čo bolo divné, pretože som bola najvyššia z celého detského domova. Dalo by sa teda povedať, že by ma mohol chrániť, keď je taký... veľký. Keď však počul môj nahnevaný hlas, ospravedlnil sa a nevyzeral, že by sa chcel hádať. Možno by mohol byť dokonca dobrým spoločníkom na ceste. Toto všetko mi hlavou prebehlo len za niekoľko sekúnd, počas ktorých som sa stihla pousmiať.
„Jasné, v pohode. Niekam ideš? Alebo čo tu robíš?“ znova si som si sadla na zem a z ruksaku, čo som si včera večer rýchlo zbalila, kým boli ostatní na večeri, som vytiahla už trochu suchý krajec chleba. „Som na úteku z domu. Moji pestúni sú na mňa odporní a ja si idem nájsť svojich biologických rodičov.“ Pri jeho slovách mi zabehlo. Je možné, aby sa mohla stať takáto náhoda? Že by sa stretli dvaja ľudia, ktorý by šli za rovnakým cieľom? Začala som tomu veriť.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár