A vidieť svet zhora!
Byť tak šťastná znova a znova
A nestať sa smutným pútnikom.
Pomôž mi rozprestrieť krídla k letu,
Aj teba vezmem so sebou.
Spolu odovzdáme sa celému svetu
A budeme krúžiť okolo
Našich horúcich sŕdc čo navzájom pre seba si bijú,
Aby sme boli... jednoducho spolu.
Noc čo noc ťa prosím, aby ´s bol mojím
A ty mi to želanie noc čo noc plníš.
Keď držím ťa za ruku a cítim tvoje teplo,
Nechápem to dievča čo predtým sa ťa zrieklo.
Tá naša láska – akoby nesmrteľná,
Mám pocit, že tu bude naveky - ,
Je tak strašne hmatateľná
a vôbec nečuť naše náreky.
Pretože žiadne nie sú,
Len slasť plávajúca vzduchom.
A naše telá dovtedy sa ponesú,
Kým nebudeme láskou takí ľahkí, že by nás aj odfúklo.
Niekedy sa pýtam:
Budeš tu navždy pre mňa?
A rovnakú odpoveď každý raz slýcham:
Si predsa skoro moja žena...
S tebou život plynie rýchlo, prerýchlo,
Minúty to boli, aj keď si sa poriadne ani nenadýchol.
Stráviť s tebou všetky strasti, útrapy,
Viem, že kedykoľvek ma môžeš podporiť.
Nič ma, láska, neskolí,
Ak tu budeš ty.
Pretože tá láska naša z hĺbky pramení
A neústi do rieky.
Lež z tvojej duše do mojej a zase späť.
Vieš čo, láska? Ja zostanem a ty leť.
Viem, že mi povieš, aké to bolo,
Môžem sa na teba spoľahnúť.
Ak tvoje srdce let okúsilo,
To moje muselo to určite dosiahnuť.
Pretože už dávno ja som ty
A zase naopak.
Ak sa raz rozosmutníš,
Aj ja budem nariekať.
Mám pocit, že si všade
Tam aj tam.
Aj keď si so mnou nie,
Aj tak si ťa v mysli obzerám.
Si chlebom čo deň za dňom jem,
Si voda, ktorú tak veľmi milujem,
Si vzduch, ktorý dýcham
A si moja pýcha.
Si môj oheň, čo vie ma rozpáliť
A si aj môj ľad. Čo vie mi rany zahojiť.
A vieš čo mi teraz trýzni myšlienky?
Že všetky tieto láskyplné slová boli iba spomienky.
V skutočnosti už nie sme spolu,
Každý sadáme si k inakšiemu stolu.
Ja som sever, ale ty si už juh.
Si pre mňa sketa, špina, sprostý drúk.
Naše oči nehoria už rovnakým plameňom
A láska naša už nie je takým hlbokým prameňom.
Skúšam ti odpúšťať, ako ma prosíš.
Ale ja už tvoju tvár v duši nechcem nosiť.
Držím ceruzku,
Chcem ti napísať.
Avšak keď slza padne na blúzku,
Musím sa hlavne vydýchať;
Na písanie akosi zabudnem
A to chcem urobiť aj s tebou.
Viem, že aj keby som chcela, tak ti nenapíšem,
Ponížila by som sa sama pred sebou.
Mosty búram rýchlo, možno prirýchlo,
A každé slovo tvoje už medzi nimi zavislo.
Zabudnúť – ľahko sa povie a ťažko robí.
Čo keď stále ťa mám rada
A raz budem sa chcieť vrátiť?
Zabudnúť – to sa tak rýchlo nedá.
Spomínať – ako vlastne môžem?
Veď každá spomienka ma bolí.
Aj keď city viažem,
Viem, že nerobili sme tak ako sme mali.
V mysli mi bliká jedna otázka:
Kde zostali všetky tvoje sľuby?
Kde sú slová, ktorými si ma poláskal
A láska čo si mi sľúbil?
Čo si spravil preto, aby nám to vydržalo?
Nič v podstate.
Občas si na mňa pozabudol
A občas ti bolo všetko odňaté.
Márne som ťa mohla prosiť o pozornosť,
Márne ťa žiadať o rovnocennosť,
Vždy si bol iba TY.
Keď si odchádzal,
Držala som hlavu hore.
Ale keď si ma s inou tak rýchlo oplakal,
Trhalo mi srdce v dvoje.
Prestala som veriť,
Že kedysi niečo bolo
A musela som sa zmieriť s tým,
Že nikdy sa nič neodstalo.
Opúšťam ťa drahý,
Naposledy ťa v mysli hľadám.
Viem, lúčim sa s tebou na papieri,
No i v snoch ťa len zriedkakedy vídam.
Zbohom, láska, už je tu koniec.
Nevrátim sa už späť.
A keby si mal náhodou zdanie,
Že potrebuješ ma zase, hneď,
Odhoď ho do zabudnutia.
Nebude už nič, nikdy,
A nebude nič tak ako voľakedy.
Vďačím ti za mnohé;
Skúsenosť, ponaučenie,
Chceš vrátiť čas?
Prepáč, ale nepros už o odpustenie.
Bolo to krásne a spomienky predsa nemiznú.
Ktovie, možno si niekedy dáme aj reprízu.
Ale ja s iným a ty s inou,
No s tou láskou, s tou požehnanou,
Budeme spojení naveky.
Raz vnúčatám rozpovieme, aké to bolo.
A zase sa raz v spomienkach ocitneme,
Na všetko spomínajúc mámivo.
V spomienkach sa k láske vrátime.
Vždy si ťa budem pamätať,
Aj to, ako som ťa milovala.
A ako čas ubehne od jari do leta,
Tak sa tá láska vytratila.
Dávam ti zbohom, maj sa krásne,
A nezabudni: aký si, to ti je vlastné.
Zbohom... nebude ani posledný bozk...
Prepáč, možno som nespravodlivá,
Ak nechcem zanechať stopu rúžu na tvojich perách,
A možno som len príliš hrdá,
Než aby som s rozlúčkou mala stáť pri tvojich dverách.
Takto ti dávam zbohom,
Ani to netušíš.
Odchádzam od teba pomalým krokom
A za ruku ma už nechytíš.
Všetko sa skončilo,
Koniec tohto príbehu.
Všetko do starých koľají sa vrátilo
A už nie som zadýchaná od behu,
Čo som od teba utiekla.
Som zbabelá a čo má byť?
Chcem sa snáď sama tebou umučiť?
Vidieť ťa – tak na to nemám odvahu,
Ani zastať ti pri prahu,
Zaklopať na dvere a ...
Teraz už naozaj odchádzam...
Báseň
Komentuj
4 komenty k blogu
2
Mooja no tha ako nieco uuuzasne, kusik take basnicke, kusik z teba tam je take tebe vlastne...rozplakala si ma
3
rozplakala? necela sooom /a boh ťa chráň keď teraz povieš, že si to myslela metaforicky /
4
noo pochvala autorke...moja fakt ma to dostalo..teda mna co ja uz ani basnicky necitam, bo som k nim dostala akysi istym sposobom odpor... no uz ich citam iba par, hehe teda hlavne basne ludi ktorych poznam a tak...no a proste moja fakt sa mi to zapacilo...hoc je to take dost smutne...iste casti tej basne mi pripomenuli nieco dajme tomu ze co sa tykalo mna...a tak...no ale inac pekne moja
Napíš svoj komentár
a vtedy slzy pokropili moju tvár
bolo to vlastne len okamihov pár
no ja som chcela nech je to naveky
teraz robíme si už len naprieky
zmizlo to čo bolo tak krásne
a nad nami to nebo jasné
čierne je.zatiahli sa oblaky
a ostal námuž iba preľud voľaký