Caty sa v ten deň zobudila len pár hodín po východe slnka, celkom čulá a s dobrou náladou. Tá ju však hneď opustila, keď sa domom rozľahol známy krik.
„Kde, dočerta, mám košeľu?! Myslíš, že pôjdem v týchto špinavých handrách, Mary?!“ ticho, nikto neodpovedal, dokonca tikot hodín sa zdal ako strašný hluk. „Si moja žena! Máš pár úbohých povinností a ani tie si neplníš! Myslíš, že to naničhodné decko vie robiť všetko?!“
Takže naničhodného decko. No čo, aspoň už nie fagan, ona alebo tá. Možno sa raz Caty dočká, že ju nazve menom, ale o tom pochybovala.
Caty zase privrela oči, nemala chuť dívať sa na plačúcu matku a červenú, hnevom znetvorenú tvár svojho otca.. Asi stýkrát si pomyslela, že toto nie je prostredie, v akom by chcel niekto vyrastať.
Po pár minútach sa prinútila oči otvoriť a s povzdychom sa posadila na posteli. Ani jej oblečenie tam nebolo, akurát ona nemohla kvôli tomu tak vystrájať ako otec.
Zložila nohy z postele, obula si svoje jednoduché, takmer už roztrhnuté topánky a otvorila dvere, v čom ju sprevádzalo nepríjemné vŕzganie. Ako predpokladala, mama sedela za stolom, plecia zvesené ako porazená a po tvári sa jej kotúľali slzy, ani si nevšimla, že Caty vošla. A otec... ten bol opretý o stôl a nozdry sa mu stále trochu chveli hnevom.
Spočinul pohľadom na svojej dcére a premeral si ju od hlavy po päty.
„Ako to, že ešte nie si oblečená? Nemala by si už náhodou ísť do školy?“ Caty uprela pohľad na zem. Nechcela mu odpovedať, pretože jedinou pravdivou odpoveďou by bola nezodpovednosť jej matky. A otcovi sa klamať nesmelo. „Myslíš, že ťa tam posielam len tak pre zábavu? Máš sa učiť, nepotrebujem doma sprostaňu a ani aby o mne tá ženská.. Anne, Agnese alebo ako, klebetila!“ Caty začalo rýchlejšie búšiť srdce.
Radšej sa rýchle otočila a zaliezla späť do spálne, v ktorej spávali všetci traja. Sadla si na peľasť svojej malej postele a poobzerala sa okolo seba, či niekde neuvidí svoje šaty.
Zbadala ich v kúte nahádzané na kope, a to včera matku prosila, aby jej ich aspoň trochu vyčistila a zašila dieru, čo si spravila, keď minule spadla na zem.
Mohla čakať, že to neurobí, ale akosi sa držala nádeje, že matka sa raz zmení. Ako vidieť, ten deň ešte nenastal.
Caty vstala a odšuchtala sa pre to oblečenie. Rýchlo sa prezliekla a vbehla späť do kuchyne, kde ešte stále matka sedela na stoličke a hľadela si na ruky. Sem – tam hlasnejšie zavzlykala, vtedy na ňu otec nenávistne pozrel a prevrátil očami.
„Nemal by si na mňa kričať, John, neurobila som to naschvál.“ Zamrmlala Mary potichučky, akoby sa bála, čo jej príde ako odpoveď.
„Keby si bola trošku svedomitejšia, Mary, nemusel by som. Čakám len, kedy sa konečne poučíš.“ Zvrtol sa a namosúrene vybehol z domu.
Kam inam, ako do krčmy. To bola tá jeho práca! Na čistej košeli mu záležalo len preto, aby sa ňou mohol vystatovať pred ostatnými chlapmi, s ktorými sa tam stretával. Všetko to boli chlapi, čo milovali alkohol. Alkohol na raňajky, alkohol na obed i na večeru.
„Tak sa maj, mama.“ Usmiala sa Caty, zobrala svoju tašku do školy, tiež asi miliónkrát zašitú a vyšla z domu.
Mala trochu zlé svedomie za to, že nezostala s mamou doma, napokon, otec by sa to vôbec nemusel dozvedieť a Mary by jej za to mohla len ťažko vynadať, bola by jej len vďačná za pomoc v práci na dome – a tej bolo dosť.
Vyprala sa prašnou, kamenistou cestou rovno do školy, hoc najradšej by sa zvrtla a utiekla úplne na opačnú stranu, čo najďalej od pekla, čo ju čakalo.
Po pár krokoch ju narazená noha začala bolieť, ale nedbala na to a drzo pokračovala v ceste. Bolesť sa dala vydržať, nebola strašná ani mučivá a tak sa už zakrátko ocitla pred dverami obrovskej budovy. Na vchodových dverách bol ošarpaný nápis „Vitajte v škole!“
„Ide šialená Caty!“
„Bláznivá, bláznivá, lá lá!“
„Cata – špata!“
Zo všetkých strán sa ozývali takíto výkriky, ale Caty sa snažila nepočúvať ich. Myslela na pekné, vymyslené veci, v duchu si spievala melódiu nejakej piesne – no aj tak sa v diaľke ozývali posmešky ostatných. Nie, už sa nechcela zaoberať tým, prečo to tak bolo, také myšlienky boli bolestivé a nikdy na svoje otázky aj tak nenašla odpoveď.
Vošla do triedy, kde už bolo pár detí a za drevenou katedrou sedela učiteľka. Volala sa Hallová, mala obrovský špicatý nos a na jeho koreni zasadené okuliare s nepekným čiernym rámom. Nie nadarmo si od detí vyslúžila prezývku sova.
Aj pre ten nos s okuliarmi, ale aj pre jej prísnosť a požiadavky, ktoré mala na deti.
„Takže slečna Caterine Pastová, píšem si vás, že ste prišli neskoro.“ Caty zaťala zuby. Bolo to takto každý jeden deň. Koľko dní mala škola, toľko zápisov a nepresnej dochádzke sa nachádzalo v kolónke Caterine Pastová.
Nemalo zmysel brániť sa, že viac ako tucet detí sa ešte blázni vonku, naháňa sa a vyvádza, iba čo by si ešte pohoršila. Caty bolo do plaču, aj keď jeden by povedal, že si už na to aj mohla zvyknúť.
„To má ani nepozdravíte?“ zadivila sa učiteľka a pokrútila hlavou. Okuliare jej spadli na špičku nosa a si ich ukazovákom zase rýchle napravila. Strojenosť a ošklivosť boli jej vlastnosťami. Žiadne pochopenie a láska k deťom, ako vôbec mohla byť učiteľka?
„Dobrý deň, pani Hallová.“ Povedala Caty potichu a prešla k svojej lavici. Ako inak, sedela v nej sama, kto už by poskytol takú obetu, aby si vedľa nej sadol. Na druhej strane, takéto opovrhovanie jej až tak nevadilo – aspoň ju nikto nevyrušoval a mala svoje súkromie.
Usadila sa a vybrala si svoj zošit, spolu s brkom. To brko bol darček od otca, vraj ho dostala keď sa narodila a otec pri tom vravel: „Raz z teba bude moje šikovné dievčatko, drobček.“ Otec bol vtedy ešte milý, nepil. Caty často krát ľutovala, že ho takého nemohla spoznať a už ani nespozná. Musel to byť nádherný mladý muž a jej mama musela byť pohľadná žena. Určite sa k sebe hodili, len čas ich priveľmi zmenil.
Vyučovanie sa o chvíľu začalo, ako vždy, učiteľka sa usmievala na všetky strany, na každého, iba ju vždy pohľadom obchádzala.
A tak sa Caty zahľadela von oknom, ako to robievala vždy počas vyučovania.
Cez prestávky sa skôr snažila byť neviditeľná, ani sa nepohnúť. Niekedy sa jej to podarilo a vtedy si ju nikto nevšimol, posmech sa teda nekonal.
Inokedy ju obstúpili a to šla urážka za urážkou, ako na nejakom hlúpom maratóne.
Vtom sa zablyslo. Caty zažmurkala. Samozrejme, nebolo by na tom nič divné. Lenže ten blesk bol.. čímsi iný, bol zvláštny.
Áno, v tom to bolo. Ten blesk bol nebovo modrý a predsa sa dal rozpoznať na bezoblačnej oblohe.
Zrazu Caty prepadla neočakávaná, ostrá bolesť, čo jej zaplavila celé telo a pár chvíľ sa dokonca nemohla ani nadýchnuť.
A tak rýchlo ako to aj začalo, presne tak rýchlo tá bolesť aj ustúpila.
V mysli sa jej objavila zvláštna tvár, takmer celá zahalená v čiernom, takže Caty mohla horko – ťažko rozoznať obrysy.
„To bol môj malý pozdrav, maličká.“ Povedal ten hlas a tvár zmizla.
V tej chvíli Caty vedela, že báť sa domov v ten deň bude omnoho viac než múdre.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
emoromi
3. 11.novembra 2007 15:06
hmm pekny pribeh ^-* tesim sa na pokracowanie
2
Moja zatím ma to dáko zaujalo čiže pevne verím, že bude pokračovanie
Napíš svoj komentár