Caty sa vliekla z nohy na nohu, keď išla domov zo školy. Vedela, že doma ju nečaká nič príjemné, hoci na uvažovanie mala len úbohý jedenásťročný mozoček.
Ten bol stále zamestnaný tajomnou tvárou a telo sa stále akosi podvedome obávalo toho, že bolesť, ktorú prežilo, by sa mohla znova vrátiť.
Uvidí tú tvár, keď sa vráti domov? Kto to bude? Podľa hlasu by usudzovala, že to bude žena, ale vek si netrúfla hádať. Dokonca pre tento krát nedala ani priestor fantázii, aby jej vykreslila, ako by mohla vyzerať tá tvár. A hoci to boli všetko veci, ktoré ju zaujímali, bála sa nad nimi čo len premýšľať, radšej sa zamerala na čosi iné.
Na kamienky. Boli pred ňou, vedľa nej, na každej strane, kam sa len pozrela. Ak sa jej nejaký priplietol priami do cesty – čo sa stávalo často – neodpustila si a kopla do neho. Tisícky a tisícky nôh si každý jeden z tých kameňom ešte nájde a odkopne ho zase ďalej. Je to ako kruh, ktorý nejde porušiť, napriek akejkoľvek snahe o to.
Caty rada polemizovala a filozofovala o rôznych veciach aké ju len napadli a v ten deň to aj bola jediná činnosť, ktorú sa robiť nebála.
Avšak cesta pri takýchto myšlienkach jej ubehla neuveriteľne rýchlo a tie dva – tri kilometre mala prejdené hádam za päť minút. Aspoň Caty sa tak javilo.
Asi desať metrov pred domom zastala. Zadívala sa na ošarpané múry domu, v ktorom vyrastala a uvažovala, či by bola schopná opustiť ho. Utiecť niekam ďaleko, presne v tejto chvíli a nikdy viac sa sem nevrátiť, zahodiť všetky spomienky...
Bolestivo jej šklblo v členku, akoby pripomienka, že s ňou nemá niečo v poriadku a útek bude musieť ešte zopár týždňov počkať.
A možno – možno to bol všetko iba výplod jej mysle, ako vždy, keď si vymýšľa neskutočné príbehy o neskutočných ľuďoch s neskutočnými menami. Možno sa jej tá tvár iba zdala, nikdy nebola skutočná a tá bolesť, čo jej prechádzala celým telom, bola len vymyslená, bola to možno bolesť, ktorá sa v nej nahromadila za celé roky čo si z nej robili posmech, a až teraz konečne vyplávala voľne na povrch.
S hlbokým nadýchnutím sa pustila prekonať tú vzdialenosť. Pripadalo jej to, ako keby zdolávala Himaláje a nie obyčajných pár metrov.
Nohy mala ťažké, v členku jej zase začala pulzovať krv. Pripadala si bláznivo, mala pocit, že všetko možné čo len existuje jej snaží zabrániť v tom, aby sa dostala dnu. A práve o to usilovnejšie sa o to snažila, dokonca pridala na kroku.
Konečne. Dvere starého baraku sa so zavŕzganím otvorili a Caty vstúpila dnu. V kuchyni nikto nebol a tak jej pohľad váhavo spočinul na dverách do spálne. Keby tu niekto bol, kam ho uložia? Hádam nie na zem?
Zhodila si starú školskú tašku z pleca a len tak ledabolo ju pohodila pod stôl na zem. Nebol tu teraz otec, čo by jej prikázal, aby si ju odložila a aj matka akosi chýbala. Ach, matka! Nebola to jej tvár, čo ju dnes videla v myšlienkach?!
Váhavo prešla k dverám a pootvorila ich. Zbadala tri postavy, ako sedia na posteliach. Mama sedela sama na jednej a na druhej sedel otec s akousi ženou. Caty ju nikdy nevidela, no v okamihu, keď na ňu pohliadli jej studené oči, vedela, odkiaľ vietor fúka. Tá žena... tá žena nebola žiadna iná, než tá, čo nechala jej telo mučiť pod náporom bolesti.
Vtom otec nadšene vyskočil. Očividne zbadal Catyinu hlávku v dverách, ale tej pripadalo čudné, že sa jej teší. Ale on priam, vystrelil a zastavil až pri nej, majetnícky ju objímajúc okolo chudých pliec.
„Tak, toto je moja Caty. Caty, toto je tvoja teta, Penny.“ Žena škaredo zagánila na Johna, až sa jej oči zúžili do nepekných štrbiniek. John sa zapýril, na chvíľu uprel pohľad na zem a napokon tichým hlasom dodal.: „Ospravedlňujem sa. Caty, toto je tvoja teta Penelope.“ Teraz sa žena pousmiala a súhlasne pokývala hlavou.
„Dostala si môj pozdrav, Caterine?“ Caty striaslo. Každé jedno slovo od nej zapichlo ako malá, neškodná ihla. Nebolelo to totiž, len to Caty spôsobovalo nesmierny odpor a hnus.
„Áno, dostala.“ Odfrkla si Caty uštipačným a drzým tónom. Penelope vstala. Prešla okolo Caty asi trikrát, keď zastala pred Johnom a pohŕdavo si ho premerala.
„Aj keď si len obyčajný... dedinčan,“ začala pomaly, „Očakávala som, že ju aspoň trocha vychováš. Alebo aspoň tvoja žena.“ Mary si premerala rovnako opovržlivo.
Caty mala sto chutí vyjadriť, čo asi si predstaví, ako náhle zbadá Penelopeinu tvár, ale zdržala sa. Rovnako rada by mame alebo otcovi povedala, akým spôsobom ju jej drahá tetuška potrestala za nič. Avšak aj tomu sa ubránila, hoci nutkanie bola veľké.
„Môj otec aj moja mama ma vychovali dobre. Vždy ma učili, že nemám dôverovať cudzím, Slečna.“ Caty urobila krátky, nenápadný pukerlík, keď sa Penelope na pár sekúnd zase zadívala na Johna.
Na ďalšie opičky už však nemala čas, pretože práve na ňu uprela žena svoj neústupný, orlí zrak. Zadívala sa jej hlboko do očí, až mala Caty pocit, že jej nazíza do duše. Odvrátila teda oči a pozrela na mamu.
„Pre teba len tetuška, zlatko.“ Zašveholila tenkým hláskom, až to pripomínalo zvonkohru. Raz jednu Caty videla. Nebola drevená, ani veľká, bola z akéhosi kovu a bola samý delfín. Hompáľali sa sem a tam a keď sa zrazili, zacinkalo to. Akoby sa zdravili a mávali na seba v morských vlnách.
Penelope pozrela na Johna a znovu prehovorila tým tenunkým hláskom:
„John, je rozkošná. Myslím, že pre našu vec sa bude výborne hodiť. Keby sa mojej Lily nebolo stalo to, čo sa stalo, bola by, samozrejme, vhodnejšia, ale osud je vrtkavý a musím sa uspokojiť s tým, čo mám. Musím ju trocha zaučiť, ale myslím, že to bude v poriadku. Najprv hlavne dať dom do normálne stavu, inak sa tu zbláznim.“ Na to sa otočila na opätku a vycupitala z miestnosti.
Na okamih Caty bláznivo verila, že odišla celkovo, a že to bola len nepríjemná návšteva, no keď za ňou otec vybehol pochopila, že tá tak skoro neodíde.
Caty pozrela na mamu. V ošiach sa jej dorážalo čosi zvláštne, čo tam nikdy nevidela a čo jej pripadalo akosi divne nebezpečné.
Podišla k nej a sadla si vedľa. Jemne ju chytila za ruku a nežne stisla jej studené prsty. Príjemne to chladilo, ako šalvia na boľavý krk.
„Mami? Na čo som vhodná?“ nadhodila Caty opatrne. Mary na ňu pohliadla a vtedy Caty zistila, že ten zvláštny lesk je vlastne len závoj sĺz, obrovských ako hrachy.
„Ach, moja malá Caty! Už nikdy nič nebude ako predtým!“ smrkla a utrela si nos do rukáva. Caty ju za to chcela pokarhať, ale zarazila sa. Ak jej matka... ak jej matka plače otvorene, muselo sa stať čosi, čo nie je len niečo nepodstatné. Muselo to byť niečo, čo ovplyvní ich životy.
„Neboj sa, mami, my to spolu všetko zvládneme.“
„Nepokaz to, Caty, urob všetko, čo ti tá ženská povie, inak všetci dopadneme zle.“
Obe už len mlčali. Caty premýšľala o matkiných slovách a o otcovom správaní. Takže má tetu. Akurát nie je taká, aká by mala byť. Priateľská, milá, za každú zábavu. To skôr naopak. Jeden by povedal, že práve vstala z mŕtvych a len pomaličky sa preberá zase k životu.
Pousmiala sa. Akoby nestačilo, že už aj tak je za čudáčku, teraz jej na konto pribudla mŕtvo vyzerajúca teta so sklonmi k sadizmu. Však ako sa hovorí: keď sa darí, tak sa darí, a u Caty to platí hádam trojnásobne.
Caty čakala, že jej bude robiť problémy zmieriť sa s tým, že v ich malom domčeku sa po novom budú tisnúť už štyria, no niečo jej našepkávalo, že to nebude celkom tak. Že v Penelope sa ukrýva ešte čosi, čo možno trošičku napraví prvý dojem. Možno trošičku.
A hoci si to Caty nechcela priznať, to čosi ju nesmierne priťahovalo a lákalo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár