Sotva svitalo.
Nikdy nebola schopná vstať skôr ako pred jedenástou a ísť spať skôr než pred treťou, no v ten deň sa správala inak. Išla spať pred jedenástou a vstávala pred piatou, aby sa pripravila.
Tešila sa. Úprimne sa radovala, zo svojej vlastnej samoty.
Tak veľa ľudí nedokáže vnímať, že najprv musia byť šťastní sami a až potom očakávať, že ich budú tešiť iný. Nevnímajú svoju slobodu ako príležitosť na to, aby sa spravili šťastnými.
Kráčala dlho, až na koniec dediny.
Bolo tam jazero so špinavou vodou. Nikto tam nikdy nechodil a tak tam bola sama v objatí stromov a tieňa.
Rozprestrela si svoju červenú deku na trávu, ktorá ešte bola pokropená rannou rosou a sadla si, najprv privrúc oči.
Až po chvíli roztvorila hrubú knihu a písmená sa jej stali novým životom.
Čítala tam celý deň, v tichu, a úplne sama. Nikoho iného tam nepotrebovala.
Krehká, porcelánová.
Navonok obyčajná
a vo vnútri snová.
Drobná, milujúca.
Občas tak chladná
a inak tak vrúcna.
Bláznivá, zvnútra pekná.
Na tŕňoch ruží sa pichá
a v dlaniach zviera lekná.
Fialová, farebná...
Sprvu tichá, no vlastne
pološialená.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
paci sa mi to o to viac ze poslednu noc som sla spat presne o tretej a vstala o jedenastej