Dnes som čítala recenzsku (ďalšiu) na koncík MCR šak prečo by sa na tom Tanjníza nerozplakala?! Lepšie povedané na fakte, že ONA TAM BOLA!!?

Nie, nie je choré rozplakať sa nad koncertom, keď je už mesiac po ňom Viete, lebo niektoré veci vám dajú viac, ako ste si uvedomovali v prvom dni, týždni, v prvej polovici mesiaca. A ja som si uvedomila (dosť skoro , že My Chem mi dali niečo, čo dali málokomu. Oni mi dali.. dali mi čas rozmyslieť sa, čo vlastne od života chcem a dali mi na to dostatok priestoru, ktorý som našla práve v ich piesňach. A ich pravý zmysel som pochopila až vtedy, keď som videla, aké to je, keď ste pri tom, ako existuje skupina, ktorá má srdce.

Áno, už som písala o tom, aké to bolo, ale po prečítaní dnešnej recenzie som fakt neodolala.

Ráno som sa už zobudila s pocitom, že zažijem niečo výnimočné, na čom budem hrozne dlho spomínať. Áno, čakala som to,ale zasiahlo ma to v oveľa väčšej miere, ako som predpokladala.
Nebudem príliš opisovať to neuveriteľne dlhé čakanie, ktoré nasledovalo po tom, ako som sa o štvrtej (!) dostavila. Zistila som, že aj o tej štvrtej vlastne bolo neskoro. Keď som vystupovala z auta, bože, akurát na skúške Gerard spieval Mamu. A, bože, bol to taký úžasný pocit uvedomiť si, že dnes to budem počuť, naživo, bez rádia opodiaľ.
Prvý hrali Metropolis, to už všetci viete, takže k tomu sa nebudem vyjadrovať, ani k DESmodu, ani k MSI. Prejdem rovno k veci, k My Chem.
Sedela som už na tribúne, nechcelo sa mi mačkať sa medzi tou masou ľudí. A hoci som kvôli tomu prišla o očné kontakty s Gerardom, bolo mi to úplne, úplne jedno. Dôležité pre mňa bolo, že tam som a že fakt predo mnou stoja chlapci, bez ktorých by som si svoj život už nevedela predstaviť a ich piesne pre mňa znamenajú.. viac, ako by pre človeka mali piesne znamenať.
Odpálili to piesňou This Is How I Disappear. Ale ani nad piesňami sa nejdem pozastavovať. Najviac pre mňa znemanal fakt, že som dokázala upútať Gerardov pohľad natoľko, aby na mňa ukázal (ale to nebolo naschvál! Len som skákala na ôsmom schode tribúny, kde nikto okrem mňa nebol Keď som sa minule Radky spýtala, že či som rebel a ona že hej a ja že prečo, povedala: Nie každý má odvahu blázniť sa sama na neviemkoľkom schode na obrovskom koncerte Vďaka, Radka)
No a tak na mňa Gerard ukázal a nakoniec ma pozdravil takým tým.. blekperejdovským priložením ruky na čelo a rýchlo s tou rukou preč doboku Bože, ľudia, replaj!
A ešte keď som to videla v zostrihu, no amen. To fakt ukázal na mňa?! Ach, tak strašne ťažko sa tomu verí!

Ach ja viem, len som sa potrebovala vypísať, no.

Sľubujem že ani dnes neprídete o zostrih dňa, ale ten príde až večer

 Pseudoblog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
anjelik4195  3. 12. 2007 15:16
absolutne som tomu nepochopila sorry kto je ten Gerard?
Napíš svoj komentár