Mama má nového kamaráta..a ja som prvýkrát rada, že takého nemám aj ja

( alebo Thiness ide napísať zmysluplný blog, ktorý je založený čiste na fikcii, sprístupnený všetkým vekovým kategóriám - no dobre, iba tým, čo dočítajú túto hatlaninu až dokonca)

Sedela som sama vo vlaku, ktorý utekal ktoviekam. Nezaujímalo ma, kam mám namierené, v tej chvíli som myslela hlavne na to, že utekám preč od domova. Ale hlúposť! To, kde som žila toľké roky, sa ťažko dalo nazvať domovom. Skôr pár miestnosťami, ktoré sú zašpinené, preplnené haraburdami - až na tú moju. Alebo by som to dalo nazvať Dúpä vlkov. Tí vlci...Tých som nenávidela odkedy prišli na prvú návštevu. Bolo to pred pár rokmi, všetko som si presne pamätala. Vlci prišli. Prišli najprv len v podobe výčitiek, krutých nadávok, no ako čas bežal, postupne sa menili na facky, ktoré naberali na sile. Moje líca, ruky, driek i nohy "krášlili" modriny rôzneho tvaru, veľkosti, farby. Ale ja som nebola schopná niečo urobiť proti tomu, aby sa to dialo.

Mama pila. Začalo to pred dvoma rokmi, keď od nás otec odišiel, aby začal nový život. Chápala som, prečo tak robí; mama na neho bola skutočne odporná. Len som ho nenávidela za to, že sa ani nepokúšal o mňa bojovať.Bolo jasné - zostanem s mamou. Trápila som sa. Chcela som ísť k otcovi, ale nemala som to srdce mamu opustiť, vedela som, že ona sa trápi viac. Napriek všetkým tým odpornostiam, ktoré kedy nakričala na otca, milovala ho a život bez neho už nechcela žiť. Snažila som sa ju chápať, aspoň trošičku, ale nešlo mi to. Nikdy som si s ňou nerozumela veľmi dobre, no všetko sa to ešte zhoršilo, keď raz prišla domov na mol. Vravela som si: trochu skĺzla z cesty, ale stalo sa to iba dnes, viackrát sa to nebude opakovať. Aká som len bola hlúpa! Samozrejme, že sa to opakovala. Najprv raz za týždeň - vždy v stredu chodievala večer preč a vracala sa až neskoro v noci - potom každý druhý deň a napokon sa už nehanbila ani predo mnou a nosila si fľaše domov. Nemala v sebe ani kúsok cti, aby sa snažila to predo mnou tajiť. Nie. Len výčitky, hádky a záchvaty zúrivosti boli jej ochranným štítom, za ktorý som nesmela a od určitého času ani nechcela. Stále som však verila, že to prejde a mama bude zase normálna, taká, ako predtým, než odišiel otec.

Buchli vchodové dvere. Dievča sediace navonok pokojne na stoličke v kuchyni sa myklo. Privrela oči a bolo vidieť, ako sa jej oči pod viečkami mihocú. Bála sa - ale čoho?
Do miestnosti vstúpila žena, tridsiatnička, ktorá však vyzerala na omnoho zrelší vek. Mala špinavé vlasy, páchla potom a alkoholom a to všetko vytváralo zmes, z ktorej bolo dievčaťu na zvracanie. Žena mala okolo očí hlboké vrásky, líca zružovené - buď od alkoholu alebo od rýchleho potácania sa domov - a nos začínal mať nepekné červenkastú farbu.
-Zase tu len tak sedíš, dievčisko sprosté!- prvý úder, našťastie sa nezahnala, dievča sa aj tak strhlo. Prestrašene pozrelo na svoju mamu, zreničky doširoka otvorené. Neodpovedala. Nechcela sa už hádať, obraňovať sa pred stále vyššími požiadavkami na to, aby niečo robila.
-Rozprávam sa s tebou! Nestojím ti už ani za to, aby si so mnou hovorila?! Si presne ako tvoj otec! Obyčajná pouličná zberba bez štipky úcty k svojej matke a - " dievča behom sekundy vyletelo zo stoličky a biela nočná košeľa sa jej spustila až k členkom. Vlasy si odhrnula z tváre, aby mame ukázala krvavú ranu nad obočím.
-JA som zberba keď ty robíš toto?- ukázala na ranu prstom, -Mala by si sa hanbiť za to, aká si matka! Nemáš žiadne právo hučať tu na mňa!- dievča na líci zacítila pálivú bolesť a začula plesknutie. Prvá facka bola tu, bála sa myslieť na to, ako to bude pokračovať.
-Nezľaknem sa tvojich špinavých rúk! Už ťa mám po krk, nenávidím ťa!! Si najhoršia matka, aká kedy na tomto svete jestvovala!- do očí sa jej nahrnuli slzy - aj od bolesti aj preto, lebo si plne uvedomovala pravdivosť svojich slov.
Na hlavu sa jej zniesla spŕška pohlavkov. Zakryla si hlavu rukami, brániac si tvár a padla na zem. Zavrela oči a schúlila sa do maličkého klbka. Kopance, facky, buchnáty - po celú doby kým jej matka uštedrovala niekoľko desiatok tých vecí, myslela na to, že je ďaleko preč a nevie už, kto bola jeho mama.
Túžila byť preč...

Už som to nemohla vydržať. Po jednej z bitiek, kedy som mala pocit, že mám zlámané všetky rebrá a nikdy v živote sa už nepostavím na nohy, nenadýchnem sa, povedala som si Dosť!Krivkajúc po celom dome som si zbierala svoje veci -všetky úspory, pár tričiek, nohavice, kraťasy, hrebeň, zubná kefka, mydlo a jedna gumička do vlasov. Zmizla som preč. Nevedela som kam pôjdem, vedela som len, že chcem byť čo najďalej od tej ženy, ktorá sa chcela nazývať mojou matkou. Chcela, ale nerobila nič pre to, aby to tak bolo. Kedysi dávno som na ňu myslievala s pocitom, že doma ma čaká mamička, ale už dlho pre mňa bola iba Ona, bez mena a bez oslovenia Mama. Keď som utiekla, chcela som ísť za otcom, ale na to som nebola pripravená. Ten by sa ma isto pýtal, čo tam robím a pravdepodobne by som skončila v detskom domove. On ma nechcel, keby ma mal aspoň trochu rád, hneď po rozvode by ma chcel pre seba, ale my sme sa ani len raz za dva týždne nestýkali. Pomaly som aj zabudla, ako sa volá krstným menom. Albert? Alfonz? Adam?? Nevedela som si spomenúť ani za svet.

A tak som sú kúpila lístok a sadla na prvý vlak, ktorý išiel. Pochybovala som, že kvôli môjmu úteku mam vytriezvie a prestane piť, ale ak by sa niečo takého stalo, bola som pripravená utekať jej až kým nedovŕšim sladkých osemnásť. Pre mňa vek, kedy si budem môcť nájsť prácu a neživoriť len tak. Nechcela som ísť do "decáku", nechcela som mať náhradných rodičov, strašila ma predstava, že by som mohla schytať takých, čo by neboli dvakrát milý. Túžila som po samote, aspoň chvíľku som nechcela zažívať večný strach, že ďalšiu noc nemusím prežiť. Chcela som, aby sa mi vyliečili modriny, aby mi aspoň trocha zmizli jazvy, ak by to šlo a potom...Nad "potom" som sa rozhodla premýšľať až vtedy, keď na to bude vhodný čas.

______________________________________________________________

Vpred ďakujem za komenty a prajem krásny dník

A ešte že.. Pardon za chyby

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu