Streda, 24.októbra

Takže, je streda, mám byť zase sama doma, síce ešte nemáme počítač, ale v podstate je mi to jedno, tak či tak by som ho nevyužila. Však má prísť Maťa, aj tak by sme sa len rehotali ako vždy a počítač nechali počítačom.
No, a tak Maťa prišla o pol druhej, pričom o štvrť sme len sa lúčili na ceste do školy. Aby sme si rozumeli, chceli sme si spraviť alkoholické bum, ako naposledy, preboha, keď som brala antibiotiká a chlomtala vaječný likér, na to nezabudnem, ako mi potom bolo večer strašne zle. No a tak Maťka priniesla vo fľaške od ľadového čaju ich slivovičku, lebo my sme nemali. Síce doniesla len tak trocha, ale ja som vedela, že na zábavu to bude bohato stačiť.
Nakoniec sme ale aj tak nevypili nič, lebo najprv som tak odvážne naliala až po vrch poldecáka, akože veď my sme super extra majsterky my to vypijeme na jeden šup aj do dna. Lenže sme nevypili, len sme obidve uchlipli a mali peklo v pečeni  a tak že ideme to rozriediť s malinovkou. Ach bož, chutilo to..ja neviem, myslím, že keby sme to vypili, otrávili by sme sa... a tak sme to radšej nepil. Lenže! Nám fakt stačil ten malý dúšok aby som si ľahla na zem.
A vtedy som sa začala smiať, lebo Maťa si zobrala tuniaka, išla k drezu že si vypustí šťavu a za chvíľu iba taký rev: „To prečo si lejem vodu do tuniaka?!“ no a vtedy som začala kapať smiechom. Začala som hovoriť úryvky z poslednej markizáckej telenovely ( „Diana,pozri sa mi do očí a povedz, že ma nemiluješ a ja už ťa nikdy nebudem obťažovať!“) noo a vtedy Maťa povedala, čo som vtedy povedala a to som už totálne hystrčila a nevedela som sa nadýchnuť. Vraj- ja sa nepamätám, to sme vtedy pili ten likér...- som povedala: „On má strnisko na perách“ a to ma vyradilo. Ja som sa tak smiala! Naposledy som sa tak smiala v kine pred dvoma týždňami keď že:
Snape: Choďte...
Maťa: Domov!
Snape:...preč.
Vtedy som tiež myslela že umriem. Zajtrajšie kino asi neprežijem. Nevadí.
No a v stredu... potom sme sa šli hrať že schovávačka. V našom veku! No ale aspoň si Maťka skoro cvrkla, lebo keď som ju hľadala, stále som opakovala:“Helé Čubirková jako neserm mě, jo? Kde seš ty? Čubirková?“ a to sme sa zase tak smiali.
Ale potom som sa ja šla schovať. Ako inak, vznikla kalamita. Tak trochu som zlomila stojan na uteráky, veď ako pohodička, mne sa vždy také veci dejú. Naposledy som skoro podpálila gauč keď som skúšala sama zapáliť v krbe.
No lidičky, proste super deň. Som si predstavila ako by asi vyzeral deň, keď René povedal: Kiko má v piatok meniny, zložme sa na nejaký chľasť a pôjdeme von“.. ale Kiko nemohol, škoda toho, asi by sme nedožili.
Aa naviac som sa v stredu tešila na dnes, lebo dnes... ľudia, dnes som sa stretla s Miškou, viete. To bolo také, že... sme sa dve tretiny času smiali...samozrejme, vďaka mojim blbostiam čo som stvárala, hlavne s čajom, ale to teraz radšej nekomentovať, lebo to mám ešte v živej pamäti, hlavne ako som telefonovala s jej mamou... to tiež nemalo chybu.. bože, asi by to chcelo samostatný blog alebo čo no a na dnes končím lebo inak by to nedobre dopadlo.

Adíos muchachos 

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár