Mesto Anjelov a (Ne)zamilovaná

Súmrak sadal na rušné mesto a do noci už svietili len reflektory áut putujúcich cestami. Prašnými, aj asfaltovými, podľa toho, kto kam išiel.Ja som sedela doma, na zemi sa váľali moje odstrihnuté vlasy a ja som sa na ne dívala cez závoj sĺz. Tým, že zlatisté pramene už nelemovali moju tvár a nedopadali mi na plecia, som ukončila etapu života, ktorá sa spájala s tebou. Hoci som si tie pramene stokrát umývala, aby už nevoňali tebou a tvojimi rukami, stále som cítila tvoj pach. Pohrával si sa s mojimi jemnými kučerami a hádam stokrát si sa ma spýtal, aký šampón používam, keď tak nádherne voňajú.Milovala som tvoje sladké rečičky, aj keď som ich sama nevypúšťala z úst a teraz mi tie chýbajú asi najviac.Oželela som naše polnočné prechádzky po mojej ulici tam a späť a oželela som aj korčuľovanie sa pred supermarketom. Lenže neodpustím ti, že mi už nikdy nepovieš sladké "Ľúbim ťa" ani nič, čo ma tak hrialo pri srdci. Všetky tie slová - mám ich síce vryté do pamäte, ale čo s nimi, keď spomienka na ne mi ani zďaleka nestačí? Chcem ich počúvať dnes, zajtra, po zvyšok života, aj keď viem, že to nie je možné. Jedného dňa zmizlo aj echo tých slov a spolu s ním si sa vytratil aj ty. Chvíľu som mala pocit, či si náhodou nebol iba nehmotný duch alebo moja predstava.

Myseľ čistá,
ako voda plies.
Avšak srdce zmätené
napĺňa ho zmes.

Zmes jeho,
zmes divnej túžby.
Ale čo z toho,
keď je to len zmes a nič viac?

Pery už neokúsia známu sladkú príchuť,
srdce už sa nezatrepoce.
Už nebude ho môcť znova vdýchnuť
a všetko už našlo koniec.

Koniec všetkých snov,
koniec lásky cukrom nasiaknutej.
Hoc nevie prežiť bez tvojich slov,
nebude ich už viac slýchať.

Chcel si, aby som sa ťa opýtala prečo, ale ja som ti nespravila po vôli. Robila som to len preto, aby si videl, že ťa neposlúcham, aj keď celá moja duša priam revala to slovo s otáznikom a výkričníkom na konci.Nechápala som ťa a bolelo ma, keď som si konečne uvedomila, že tak to bolo vždy - od začiatku, až do samého konca.
Vyrástla som v Meste Anjelov a keď som dospela, osud mi priradil teba ako anjela. Bol si so mnou dlho, dozeral na mňa, lenže jedného dňa - a nebolo to tak dávno - si rozprestrel svoje biele krídla a než som si ich stihla obzrieť, uletel si mi. Ako nočný motýľ pred dňom a ako oheň pred vodou Nevrátil si sa mi a ja som nemala možnosť pochopiť. V Meste anjelov som zostala bez anjela. Neskutočné, nezvyknem si!

Jazyky už nezatancujú
vo vášnivom rytme.
A ju už čaká len
bezláskové prítmie.

Tela sa nenapnú
v návale vášne
a ruky sa nezopnú,
je to strašné.

Čaká len beznádej,
osolená rana,
noci s tým,
že čakáš na rána.

Objavené bolesti,
túžby starých rečí,
odhalenie podlosti
a presnosť slov večných.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu