„Aaren! Ako ťa niečo také môže napadnúť? Čo ti tu chýba? Máš tu teplé jedlo, nocľah, vlastne sa tu máš ako v raji a o dva roky aj tak dospeješ a pôjdeš si svojou cestou, tak neviem, prečo stále vymýšľaš.“ Abbie potriasla hlavou a rázne sa posadila na posteli, čo stála rovno oproti tej mojej. I ja som sa posadila a zadívala sa na priateľku. Na jedinú priateľku, čo som kedy mala a za to, že so mnou zostávala, som si ju nesmierne vážila.
„Ale no tak! Bolo by to vzrušujúce. Boli by sme sami a mohli by sme sa spoľahnúť len na seba. Pamätáš, keď sme boli ešte ako malé v lese a spravili sme si aj s pomocou vychovávateľa dom na strome? Odvtedy sme tam neboli, ale som stopercentne presvedčená, že ešte stále tam je. Kto by ho predsa mohol zničiť? Abbie, nebuď taká a poď so mnou!“ zrazu som bola pevne rozhodnutá, že utečiem. Vstala som a vzrušene som sa začala prechádzať po miestnosti. Ruky vbok, hlavu bojovne zdvihnutú.
„Nie, ja s tebou nikam nejdem. Choď si sama, ak chceš.“ Vzdychla som si. Vedela som, že z nás dvoch je Abbie asi štyrikrát rozumnejšia ako ja, ale čo ak som sa niekedy nechcela riadiť rozumom? Veď na tom nie je vôbec nič zlé. Abbieina schopnosť a túžba byť „neviditeľná“ ma poburovala a dokonale rozčuľovala. Nechápala som, ako môže niekto denno – denne sedieť doma a ... nudiť sa. Aspoň ja by som sa pekelne nudila, no zdalo sa, že Abbie si vystačí sama so sebou. „Ako môžeš byť taká lenivá?“ pýtala som sa jej. Ona mi však vždy odpovedala: „Nie som lenivá, len necítim potrebu zviditeľňovať sa.“ Ďalej som už nikdy nepovedala nič, nepotrebovala som si znepriateliť jediného človeka, s ktorým som aspoň ako – tak vychádzala. Totiž, s Abbie som vyrastala. Radila mi, starala sa o mňa ako sestra a pravdu povediac – vždy som bola nemožnejšia než ona. Ona bola vždy upravená, vždy vedela čo má urobiť a tak sa chlapcom páčila. Akoby nie; závidela som jej to. A čím sme boli staršie, tým z nás dvoch viac vynikala Abbie, a ja, Aaren, som bola vždy len niekto navyše, niekto, s kým sa človek zabáva, len ak je Abbie na záchode ale niečo vybavuje. Šlo mi to na nervy, nechápala som, čo na Abbie všetci vidia, no asi v sebe mala čaro, ktoré som ja po celé tie roky nášho priateľstva neobjavila.
„Ako chceš. Ja pôjdem. Nemysli si, že som jediná, ktorá túži odtiaľto vypadnúť. Napríklad Tobby, vieš, ten, čo prišiel pred pol rokom. Ani tomu sa tu nepáči. Ani Ann tu nie je spokojná. Zaobídem sa aj bez teba.“ Zastala som uprostred miestnosti a preglgla som slzy. Viete čím som bola známa? Že ak niečo poviem, stojím si za tým a nikdy nemením svoje rozhodnutie. To znamenalo, že teraz utiecť musím, aj keď bez Abbie. Nevedela som si predstaviť svoj život bez nej. A tie hlúposti, čo som vypustila z úst! Ann som predsa vždy nenávidela, bola ako moja sokyňa, niekto, koho som túžila poraziť. No a Tobby.. o toho sa museli vychovávateľky starať ako o decko, aj keď mal už sedemnásť. Ani zadok si nevedel utrieť bez pomoci...
Abbie vstala z postele a postavila sa rovno predo mňa. Z očí jej sálal odstrašujúci pokoj, ktorý ma strašne miatol. „Choď Aaren, ale pôjdeš sama. Ja tu zostanem a myslím, že Tobby ani Ann s tebou nikam nepôjdu. Zostaneš sama. To si chcela? Myslela som, že nie.“ Plavé vlasy, ktoré jej siahali po plecia, sa leskli. Boli nádherné. Na malú chvíľu som si predstavila Abbie ako modelku. Výrazné očné tiene, tmavý rúž a extravagantné šaty, presne také, aké sa teraz nosia. A uvedomila som si, že to by jej nepristalo. Pochopila som podstatu jej „ja“. Ona totiž vedela, že keby bola energická a divoká, nepristalo by jej to. Ona bola múdra. A bola krásna, aj keď opustená.„Ty si si myslela veľa zlých vecí. Nikdy si nevedela, aká som ja. Pretože ak by si to vedela, urobila by si možno veľa vecí inak a nepovedala by si to, čo si niekedy vyslovila. Vždy si bola iná ako ja, ale nemyslela som si, že až takto. Ja idem Abbie a nezmením rozhodnutie.“ Otočila som sa jej chrbtom, aby nezbadala môj smútok. Obrátila som sa, až keď som začula buchnúť dvere. Prešla som k svojej posteli a zviezla som sa na ňu. Srdcervúco som sa rozplakala, pripravená opustiť domov, no nie priateľku. Ale čo iné som mohla urobiť? Bola som až príliš hrdá...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
rocket.queen
12. 6.júna 2007 14:09
to je pekne fakticky
2
Paradicka moja ved uz som ti tusim aj vravela svoj nazor ked si mi to na icq posielala...fakt dobre sa to cita
Napíš svoj komentár