Môj otec je gay.

Mal som pätnásť a mal som komplexy.
Zo svojho otca.

S mamou sa rozviedli, keď som mal sedem. Pýtali sa ma, s kým chcem zostať, a ja som si nevedel vybrať, tak rozhodli za mňa.
Našťastie ma dali k matke, hoci to bola a je precitlivená fúria.

Každý druhý víkend, ak sa mi chcelo, som šiel na sobotu alebo na nedeľu k otcovi. Nebýval ďaleko.
Prichádzal som k nemu okolo desiatej doobeda a odchádzal som až keď bola tma. Odchádzal som rozosmiaty, ale prichádzal som s obavami, že otcov priateľ bude doma.

Že je môj otec homosexuál, gay, buzerant som sa dozvedel až dodatočne.
Prvý víkend som k nemu proste prišiel s tým, že si zahráme futbal. Už odo dverí som na neho kričal, že mu ukážem, ako sa má vlastne hrať.
V ústrety mi prišiel neznámy muž. Mohol byť tak starý ako otec. Možno bol aj krajší, neviem to posúdiť.

Pozeral som na neho ako na votrelca.
"Ty si Juraj, však?" A usmial sa na mňa.
Skôr než som stihol odpovedať, objavil sa pri nás môj otec s šálkou kávy v ruke. Usmial sa na mňa a potom pozrel na neho.
"Denis, toto je Juraj, môj syn. Juraj, toto je Denis... môj priateľ."
Všimol som si, že sa chytili za ruky.

Zdvihol sa mi žalúdok. Pamätám si, že som to nechápal. Mal som len sedem, preboha.
Porozumel som len tomu, že to tak nemá byť a poprosil som otca, nech ma zavezie domov.

Keď som to porozprával mame, očervenela v tvári. Očividne o tom nemala tušenia a jej krik do telefónu ma presvedčil, že som sa nemýlil a otec naozaj robil niečo, čo sa nemá.
Nepamätám si, čo mu hovorila, ale mohlo to byť niečo takéto:
Nahovoril si mi, že za všetko môžem ja, a pritom si to ty, starý, skazený, nadržaný úchylák a ešte chceš do toho montovať aj môjho syna! V živote ťa už neuvidí!

Nakoniec som ho uvidel.
Otec sa držal ďaleko od nás, kým neusúdil, že som schopný rozhodovať sa sám za seba.
Zavolal mi, keď som mal pätnásť. Zľakol som sa. Mama mi o ňom vždy hovorila, že je na chlapov a že je to zvrátené, že je celý môj otec zvrátený, a ja som to bral ako samozrejmosť.
Možno to bolo hlúpe, no uvedomte si, že ak vám niečo odmalička vštepujú, neviete si predstaviť, že by to mohlo byť inak.

Tak či tak, po dlhom naliehaní ma otec presvedčil, aby som k nemu občas zašiel na návštevu.
Súhlasil som, ale len v prípade, že mu vopred zavolám a on odprace svojho partnera niekam preč.
Že ho jednoducho nikdy nechcem vidieť.
Chcel som vo chvíľach s otcom zabudnúť na to, že nie je normálny a patrí na psychiatriu, aby sa liečil.

Bral ma na zápasy. Chodili sme sa spolu, kam som si len zaželal.
Na splavy. Skúšal som s ním horolezectvo. Chodievali sme spolu dokonca aj na dovolenky, vždy cez leto, na týždeň.
Zabudol som, kto môj otec je. Začal som kvôli nemu dokonca aj zanedbávať mamu, jednoducho som čo najviac času trávil s ním.

"Prečo sa s mamou nedáte zase dohromady?" Spýtal som sa raz hlúpo. Veľmi hlúpo.
"Vieš, že to nejde," odpovedal.
Spomenul som si, že namiesto peknej ženy ho v posteli čaká nahý chlap.
Možno spolu každý večer spia, robia to, čo by robiť nemali...

Odmietal som sa otca chytiť.

V tej dobe som už vedel, ako to chodí.
Veselo som onanoval nad pornom, keď nikto nebol doma, a vedel som si predstaviť, ako vyzerá otcov sexuálny život.
Hnusilo sa mi to.

Začala sa mi hnusiť aj moja matka, keď som si pomyslel na to, že sa s ním musela vyspať aspoň raz, keď som na svete.
Hnusil som sa sám sebe. Bál som sa, že budem chorý po otcovi.

Jeho homosexualita mi naozaj pripadala ako choroba.

Pozval som ho na svoju stužkovú, pozval som ho na svoje promócie aj na svoju svadbu. Ale už sme nemali ten pekný, blízky vzťah.
Odmietal som ho pochopiť.

Dokonca som nebol ani ako postava v literárnych príbehoch - neuvedomil som si svoje chyby ani po jeho smrti.
(Na jeho pohrebe som hlúpo stál a vždy, keď sa mi drali do očí slzy, zahľadel som sa na muža pred rakvou a hneď ma to prišlo.)

Nepochopil som bolesť svojho otca až do okamihu, kedy sme sa s manželkou rozviedli a môj syn sa mi odcudzil.
Nemal ma prečo nenávidieť, len sme spolu neboli často. A mňa to mrzelo, trápilo, bolelo. Čo musel zažívať môj otec?

Odmietal som ho. Kašľal som na neho. Bol to pre mňa perverzný starec.
Nemal byť.

Bol to človek ako každý iný, možno dokonca trochu lepší.
Mal oči ako ja, ruky ako ja, srdce ako ja.

Ľahko sa mi doznáva tento fakt, keď sa mu už nemusím pozrieť do očí.

 Blog

45 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu