No, ale zostáva tu otázka, že o čom písať. O tom, čo je v škole? Nie, to by som len hlúpo zabila čas. Škola ma nebaví už väčšinou ani cez prestávky, všetko sa mi to prelína z jednej hodiny do druhej, stále aj tak robím to isté, takže ani nemám ako vidieť rozdiely. O tom, čo je doma? Ale prosím vás, rodičov mi nevymenili, ani nič nové nemáme (teda, až na to, že už asi štvrtý týždeň žijem ako v bunkri, pretože buď maľuje matka u seba v izbe, ale robia podlahu v predsieni, alebo robia podlahu v obývačke, alebo maľujú u otca a aj mu dávajú podlahu, prípadne sa robí podlaha v kuchyni alebo obkladačky v kúpeľni. Bože, ďakujem, že u mňa v izbe nerobia nič, pretože inak by som asi naozaj už úplne scvokla). A o čom inom by asi Tajníz mohla písať, že
Frankuš sa nám v nedeľu oženil. Okay, vy aj tak asi nemáte páru o tom, že o koho ide a mne sa to naozaj nechce vysvetľovať, takže zostávajte len ďalej v sladkej nevedomosti. Späť k téme.
Frankuš si vzal za ženu Jamiu. Viete čo, najprv som myslela, že za ním osobne pôjdem do NY či v ktorej rajde sa mu tá svadba konala, ale nakoniec, keď som dnes videla fotky, tak prvé, čo som si povedala, bolo, že "Jamii to fakt pristane." a viete čo? Presne tak, ako som si predtým myslela, že to psychicky neprežijem, presne tak mu to teraz prajem. Mňa osobne by už dávno nebavilo žiť život ako on. Minimálne sa mu teraz aspoň trocha zníži počet fanúšičiek, čo by mi tiež vyhovovalo. Ja mu to prajem, viete.
Prečo by si ju nemal vziať, keď s ňou chodí už toľké roky, že? Ja som síce aj tak trošku verila, že by možno s Gerardom... ale potom mi došlo, že vlastne Gerard má tiež svoju ženu. Viete... pri ňom to nejde len tak ľahko napísať, že nech si ju aj vzal, keď ju má rád, pretože predsa len k Gerardovi ja osobne cítim čosi viac než k Frankovi, ale aj tak... Neverím, že toto píšem, toto bude najťažší odstavec v mojom živote:
Vytrpel si veľa. Mal problémy so školou, komplexami, alkoholom, drogami. Všetko to prekonal. Brat sa mu chcel zabiť. Našťastie sa nezabil, buďme radi. A aké ja mám právo mu zakázať, aby si vzal ženu, ktorá ho urobila šťastným?! Nemám na to žiadne právo, on ma nepozná, nikdy ma ani nepoznal a ani ma poznať nebude. To je krutá pravda, s ktorou sa mi už aspoň ako tak podarilo zmieriť. Je nanič utápať sa z toho v slzách. On môže byť moja platonická láska, ale to je asi tak všetko, je len a len moja chyba, že nechávam príliš veľkú priestupnosť svojim pocitom a potom som smutná. On ju má rád. A hoci sa mi to pripúšťa len ťažko, aj ona má rada jeho. A ďalšia vec. Vždy tvrdím, že je škaredá. Ale ona škaredá nie je. Na koncerte, keď mi ešte akosi nedopínalo, že je to ONA, som dokonca povedala: "Tá bassáčka je pekná." a to už o niečom svedčí. On má právo na svoj život a ja to nezmením.
Bože, fakt som to napísala? Okay, priznám sa, teraz ani neviem, či sa cítim skôr lepšie, alebo horšie. To je ťažko.
Minule som si inak len tak pozerala svoje staré blogy, čítala som si ich a došlo mi, že je to strašne dávno. Kde je leto? Kde sú prázdniny? Toto leto bolo pre mňa niečím výnimočné, aj keď vlastne sama neviem prečo. Mimochodom, ešte vždy mi je ľúto za rokom 2007, pretože rok 2008 je už niečím iný a to sa mi vôbec nepáči. Zmenila som sa a to už je čo povedať, keď to cítim sama na sebe. Neviem však, v čom tá zmena spočíva, ale je niekde vo mne. S niektorými ľuďmi, o ktorých som si ešte v októbri myslela, že s nimi nikdy nepretrhnem kontakt a skvelo si s nimi rozumiem si už teraz nemám čo povedať. Naopak, píšem si sľuďmi, o ktorých som ani poriadne nemala tušenia. Najviac ma zaráža, že ani neviem, či je mi to vlastne ľúto.
Áno, síce som stratila veľa dobrých ľudí, no veľa iných som aj získala. Veľa ľudí ma nechápe. Najviac ma bolí, že ma nechápe moja matka, pretože to práve o nej som si ako maličká myslela, že ma bude chápať vždy. Nechápe, na čom sa práve smejem a keď jej to poviem, tak mi vyčíta, ako sa môžem na niečom takom smiať. Nechápe to, čo robím, keď som doma, nechápe, že už s ňou netrávim toľko času. Nechápe, že nemám desať a mám svojich vlastných kamarátov, ku ktorým už ona nepatrí. Mrzí ma, že si stále nechce uvedomiť, že už prešiel taký ten čas, kedy idem každý večer za ňou, nech mi niečo porozpráva. Rozprávame sa zriedka, buď to ja sa rozplývam alebo sa ona sťažuje na samotu a na to, že ju už nemám rada. Ale nikdy sa ani nepokúsila zamyslieť sa nad sebou. Hovorila som jej tisíckrát, nech to skúsi, ale ani raz ma neposlúchla.
Iné som ani inak rozoberať nechcela. Takže to je odo mňa všetko, majte sa mi tu, páč bohvie, kedy sa ukážem
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
2
jej dakujem za bloog dobry ako vzdy...neboj, aj ja mam svoju platinocku lasku (aj ked uz mrtvu, bohuzial) a dufam ze so mnou kontakt nestratis
Napíš svoj komentár
lenže...no hej nikdy som nemala vo zvyku sa platonicky zabuchnúť do nejakej hviezdy...alebo áno? ja ani neviem...ale nikdy som to nebrala nejako extra tragicky...aj keď áno, často viem snívať s otvorenými očami a často až prílišne slintám, ale tak s tým sa nedá nič robiť...a ja som vždy bola odtrhnutá od reality vo svojich predstavách a snoch...a sny predsa nemôžu škodiť nie?či áno? ja sama neviem...občas mi to prerastá cez hlavu...ale bez snov a predstáv by som sa v tomto svete najskôr zbláznila...
heh to prezeranie starých blogov poznám...keď sa k tomu pridajú ešte archívy msn, icq, skype, historie, rpgčky a podobné kravinky čo mám na pc poukladané...vždy sa zamyslím že došlaka s toľkými ľudmi čo som sa bavila a vždy sme mali o čom a teraz neviem kde im je koniec?nemám s nimi o čom a podobne?občas to vie tak hnusne štipľavo pichnúť pri srdci ke´d si na to všetko človek spomenie...
a ja som navyše osoba, ktorá hádam až príliš ľahko a rýchlo hádže minulosť a osoby z nej (až na daktoré výnimky) za hlavu...a potom ked si na to spomeniem...no nič sa s tým zrejme nedá robiť...aj ke´d v niektorých spomienkach som sa utápala riadne dlho to sa musí uznať...
a ke´d sa tak pozriem na ľudí, s ktorými sa bavím...ty mojenko?koľko ťa poznám?koľko poznám anitku?koľko poznám majku?jarču?a podobne? isto to nie je v tých najdlhších prípadoch o moc viac ako dva roky...zvláštne...ale tak našla som si vdaka rpg ľudí, s ktorými si naozaj rozumiem...s ktorými mám veľa spoločného...ktorých mám neskutočne rada...
ja som tak sumarizovala v jednom blogu rok 2007...a celkovo...ja mám tiež dosť pocit, že ja som sa zmenila...veľa vecí ma zmenilo...ani neviem prečo, alebo ako...aj keď ten pocit mám už asi dlhšie, že sa akosi totálne mením...možno je to tým, že mám fakt s čím porovnávať...no to je jedno...
a mama?nie, mne nikdy nebola dôverníčkou...a nikdy ňou ani nebude, možno máme dosť podobné povahy, no...len v niektorých ohľadoch. nerozumie mi, možno by sa o to aj snažila, keby som jej dala šancu...no tú som jej ja nikdy nedala a ani nedám a vlastne pritom ani neviem prečo je to tak...no to je jedno, dávno som sa naučila nevravieť jej nič dôležité a tak...väčšinou som radšej ked nie je doma...ale aj s tým som sa už akosi smierila...
hm a akosi som sa rozpísala xD no nevadííííí končím radšej