Pár lístkov slnečníc, och, Bože, unes ma do neba!

Áno, zase je mi do plaču. Vlastne ani neviem z čoho, veď všetko vychádza tak, ako som si predstavovala. Úžasný koncert včera, úžasné spomienky dnes... len matka akosi stále vrieska a otec ma akosi stále ponižuje.

Prvá slza.
Pomaličky stekala po mojom líci. Vedela som, prečo tam bola. Pretože ma z ničoho nič opantala túžba z niečím, niečím neurčitým, niečím, čo by som chcela mať a nemôžem. Takmer som cítila, že to mám alebo že som to už niekedy mala, ale ten pocit vyfučal práve tak rýchlo, ako sa aj zjavil. Potom to šlo už ľahko. Tá prvá slza má najväčšiu moc, akonáhle dorazí na okraj brady a kvapne na ruku, na stôl alebo do výstrihu, je zaručené, že príde ďalšia slza. Lenže tej som sa práve bála. Čo mi prinesie? Čo vystrieda náhly príval túžby? Hrozila som sa toho tak veľmi, až som zúfalo privierala oči, zadržiavajúc tú druhú slzu. Lenže tá bola silnejšia, nakoniec sa dostala na povrch, muselo sa to stať, skôr či neskôr.

Druhá slza.
Bolela viac ako tá prvá. Pripomenula mi, hlupaňa, že ešte nikdy sa mi nepodarilo vydržať so šťastím dlhšie než deň, maximálne dva. A zvláštne ma to zabolelo, tak nejako...divne. taký pocit som až do tej chvíle nepoznala, a predsa tam zrazu bol. Vrátilo sa mi všetko. Všetky hádky s rodinou a s priateľmi, všetky chyby, ktoré som už v živote spravila a všetky slzy, ktoré som kedy vyplakala, sa scelili do tej jednej, druhej slzy. Chcela som byť šťastná, chvíľu naozaj šťastná... ako keď som dostala niečo vytúžené, ako keď som dostala lístky na MCR v Prahe, ako som dostala bozk od Gerarda na líce, spomenula som si na Alexa, ktorého oči mi navždy ostanú v pamäti a spomenula som si na... Na to, ako som v siedmich dva mesiace fajčila, ako som napriek chorobe pila alkohol, ako som pľula na školu, ako som liala vodu z balkóna na ľudí, ako som vylepila zaucho nesmelému prváčikovi... Vtedy som mala pocit, že si ani nezaslúžil šťastie. Trvalé šťastie.

Tretia slza.
Prišla náhle, nečakala som ju, ale bola som šťastná, že druhá slza už zmizla preč. Tretia slza však so sebou priniesla ďalšie trápenie. Dala mi poznať, akú mám povahu. Vtedy som si naplno uvedomila, aký hrozný sebec som, ako kašlem na ostatných a sama od seba odháňam ľudí. Že svoju útechu používam len internet, pretože len tu sú ľudia, ktorí ma zväčša nemôžu poznať osobne, a tak sa na mňa nevykašlú. Keby ma poznali, nikdy by som ich nemala. Tretia slza so sebou priniesla toto všetko, čo sa do mňa vlialo ako mne nenávidený med a vtedy som mala sto chutí povedať si – preboha, čo som to za človeka? bez obvyklej irónie.

Štvrtá slza. Posledná.
Vedela som, že je posledná, pretože tiekla pomaly. Bola v nej nenávisť voči rodičom, pálila ma na líci. Na pár chvíľ som si uvedomila, že hoci teraz si prajem aby zmizli z tohto sveta, veľmi by ma bolelo, keby tu neboli. Pretože kto by sa smial na mojich vtipoch a počúval moje reči, ak by to nebol otec, a kto by sa ma snažil zasvätiť do sveta rýb, ak by to nebol on? A komu by som povedala o svojej tajnej láske, ak by tu nebola mama, alebo kto by vedel počúvať moje litánie o filme, ktorý zbožňujem, ak by tu nebola ona? Uvedomila som si, že bez nich by som bola stratená, a hoci tento pocit, vyprchal spolu so strácajúcou sa poslednou slzou, navždy mi ostane v pamäti ako niečo, čo ma vždy zastaví v preklínaní otca a matky. Pretože napriek kriku a hádkam si neviem predstaviť život bez nich.


A teraz vážne. Áno, plakala som, bolo mi smutno za včerajškom, ale inak je to totálne vymyslené, inak, neviem prečo som to písala, iba čo som sa aj pri tom rozplakala Ale som v pohodeee

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu