Pravdou je, že včera večer okolo jednej, keď som sedela za písací stolom, ktorý mám tak, ale tak strašne zaprataný, že som si ani poriadne nemala kam dať ruky ( v stručnosti: na jednej kôpke sa vŕši dovolenkový katalóg, Večná Ambra, popísané papiere, ktorých je asi dvadsať, približne sedem pier.Hneď vedľa sú servítky, keďže stále soplím a rovno pri tom je stolná lampa. Ďalej nasleduje vynútená fialka, zrkadlo, ktoré som zložila z okna, lebo vetrám, nech je u mňa dobrý vzduch. Pýšia sa mi tam tri ovládače - rádio, DVD, televízor - , retiazky z predvčerajška, mobil, kniha ktorú čítam, zošity no a navrchu malá knižka logických príkladov - pani učiteľka by asi bola na mňa pyšná) a lúštila som Sudoku, nehľadiac na čas. No a čo čert nechcel, pochytila ma moja známa zvláštna nálada a tak mi nezostávalo nič iné, než si ísť ľahnúť a pokúsiť sa zaspať - áno, racionálne uvažovanie, žiadna panika a plač, všetko zjednodušiť a ukľudniť sa. Divná nálada? Tú predsa zvládnem ľavou zadnou!
V kútiku duše som však dobre vedela, že zaspať sa mi nepodarí a nakoniec v mojej duši zavládne panika. Vari sa tak dobre poznám? Asi. O druhej som ešte stále nespala, ale namiesto lúštenia Sudoku som si vybrala čosi, čo mi aspoň dodá na kráse - vzlykala som do vankúša. Prečo? Nuž, sama som nad tým uvažovala. Možno preto, že sa mi v mysli vynárali všetky možné spomienky na všetky možné chvíle a aj keď to boli krásne spomienky, zostalo mi smutno, že sú to SPOMIENKY.Nebyť divnej nálady, nevyroním za tým ani slzičku, ale...divná nálada sa predsa zjaví vždy, kedy by sa nemala. No a možno je to preto, že sa nečakane začala cítiť sama a opustená. Bože, keď to píšem, vyznieva mi to tak detinsky! Mám chuť vymazať to všetko a vypnú počítač. Lenže divná nálada zotrváva a tlačí na imaginárny gombík "píš!" nachádzajúci sa v mojej hlave.
Dnes som sa hádam stokrát pozrela na displej mobila. Nie preto, že ten mobil je nový, ale preto, že som chcela vidieť hlásenie - máte novú SMS správu alebo - Máte zmeškaný hovor. Ach, nikto si na mňa nespomenul? Pozerám aj teraz...áno, zase nič, čakala som to. Ale na druhej strane - možno je to tak dobré, pretože - z čoho by som odpísala? Ako by som zavolala späť? Nie je kredit a popravde, nie je ani chuť. Napokon, celkom iste si vystačím aj sama - preboha, keď si viem sama prdnúť, viem si aj sama povedať - toto bolo dobré - alebo - toto si mohla spraviť lepšie - no nie?
Už som si tým celkom istá, chcem povedať zbohom mojej divnej nálade - najepšie už navždy. A tak jej zbohom dávam:
-Zbohom, moja divná nálada!
Ale ja viem, že sa zase vráti. Keby sa nevrátila, bude mi chýbať. Keby jej nebolo, ako by som si mohla uvedomiť, že nateraz si vystačím sama a keďže verím na osud, až keď on bude chcieť, budem môcť kráčať ruka v ruke s niekým, kto ma bud mať rád. Teraz ešte nenadišiel ten čas, možno by som to nezvládla, kto vie...
No a aby ste nepovedali, že vás neľúbim, náte niečo, čo som vyhrabala z kompjútera a sama som sa divila, kde sa to tam vzalo. Je to staré, o ničom, ale tak, aby ste nepovedali, že na vás nemyslím a neprispievam k vašej depresii a podobne:
...Pozri! Vychádza slnko, aby ťa jeho zlatisté lúče mohli zahriať pri skrehnutom srdci...
Uvažovala som ja vôbec nad tým, že raz to slnko nevyjde? Že raz ho pre mňa zacloní nepreniknuteľný dym a moje srdce zostane skrehnuté?? Nie. Každé jedno ráno čakám, kým zasvieti, aby mi prestalo byť zima. Nestačia mi prikrývky a vankúše, pretože tie nezahrejú zmrznutú dušu. Už dávno sa robila na milióny malých úlomkov ľadu. Každý z nich má hrany ostré ani britva a nebyť môjho Slnka, hľadajú si cestu celým mojím telom, aby ma mohli zničiť. Aby mi už Slnko nemohlo svietiť. Každý deň Bohu ďakujem, že ku mne vystiera ruky, lúče, a nežne ma nimi hladí po srdci, aby sa ono samotné nepremenilo na ľadový ľad.
..."Miluješ ju?" Krátke ticho. "Neviem. Kedysi som miloval teba."...
Je to už dávno, čo som zistila, že neviem prijímať to, čo nehraje v môj prospech a čo nevychádza podľa vopred spracovaného plánu. Vždy ptom prídu slzy. Nikdy som však nezistila, prečo sú také slané - skĺznu mi na pery, obliznem si ich, aby nešteklili a chuťové poháriky zaregistrujú slanosť. Ale prečo? Je v mojom vnútri neviditeľná ruka, ktorá osolí každú jednu kvapku? Vždy som si predstavovala jej veľké prsty a obrovskú, bezodnú misku plnú soli. Moje predstavy okrem mňa nikto nikdy nechápal a často som nadobúdala dojem, že sa o to ani nikto nikdy nepokúsil. Strácam nádej, že raz sa taký niekto nájde a zasadí semienko cukru rovno vedľa misky so soľou.
...V treskúcej zime ma držala pri živote istota, že v mojom vnútri je stále búrlivé leto...
Istota. Vždy som vedela, že ju potrebujem, cítila som to každučkým pórom tela, no rovnako som cítila, že som ju nikdy úplne nemala.Ak sa aj v mojom živote ukázala, nezostala ani chvíľu, aby si vypila aspoň môj zelený čaj, alebo bola tak nesmierne mizivá, až som v niektorých chvíľach nevedela, či ju mám, alebo sa znova stratila, rovnako ako mnohokrát predtým. No nevedno prečo, vždy som si myslela, že ju nepotrebujem tak, ako vodu alebo jedlo. Vydržala som bez nej dlhú dobu, aj snežienky odkvitli, aj sneh sa roztopil, aj lístie popadalo, aj sa striedal príliv s odlivom - a ja som svoju istotu našla. Nenáročnú, zotrvávajúcu, takú, o ktorej som vedela, že tu navždy zostane.
________________________________________________________________
Mimochodom, už viem, čo mi zaberá na divnú náladu. Blog Takže zase sa s vami rozlúčim so zvyčajným - dúfam, že som vás neunudila k smrti. Pekný večer
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
mickaaa
26. 7.júla 2007 19:22
Zo svojej divnej nálady žmýkaš veľmi pekné dielka
2
Nie, neunudila, moja drahá A takéto divné nálady poznám ach, ako dokonale... rozumiem ti... prepáč, že nebudem písať viac, ale dnes akosi nie som v stave Každopádne, aj slová "o ničom" sú od teba zaujímavé.
3
ja by som ti smsku aj poslala ale nemám kredit a moj mobil je vpc (p.s. Miška
5
Mojka krasne to je...sorrko, ze len tak strucne sa vyjadrujem ale mno...teraz som na tom dajak zvlastne cize mno...co uz...ale fakt pjekne
Napíš svoj komentár