Prečo?

Za celý svoj život mala len jeden jediný problém.

Keď sa od nej čakalo, že bude hľadať svoj vlastný zmysel, nehľadala nič. Prirodzene veľa našla.
A keď si všetci mysleli, že teraz by mala nachádzať, väčšinou hlúpo tápala a hľadala niečo, čoho by sa zachytila.

Vždy jej na perách visela tá istá otázka.

Prečo?

Horšie bolo, že jej nikto nevedel dať odpoveď.
Voči nej to bolo skutočne neférové, pretože ak sa niekto pýta, čaká na reakciu. Ľudia jej iba venovali chladný pohľad. A to bolo všetko.

Jej jedinečnou vlastnosťou, ktorú dnes ľudia buď nemajú alebo ju po pár rokoch života stratia bolo, že sa nevdzávala. S trpezlivosťou, akú pozná len horolezec túžiaci vyšplhať sa na vrch hory alebo plavec, ktorý chce stoj čo stoj prekonať vlastné hranice, sa pýtala ďalej.

Prečo sú na oblohe hviezdy?
Kto ich tak vlastne nazval?
Prečo nie je Mars obývateľný a prečo je kyslík práve na Zemi?
Prečo nikto neodpovedá?
Prečo sú všetci tak ľahostajní?
Prečo nikomu nezáleží na vlastnej osobnosti?
Prečo s tým nikto nič nevie robiť?
Prečo si nikto nevšíma snahu ostatných?
Prečo ľudia neoceňujú?
Prečo len kritizujú?
Prečo konečne nenájdem niekoho
kto mi odpovie?

Nekonečný kolobeh. Kruh. Zasvätila minúty svojho života čakaniu. Vzdávala sa nádeje, že príde ten, na koho čaká.

Raz, keď sa vyhrievala na slnku, podišiel k nej vysoký chlapec. Ani si sprvu nevšimla jeho tvár. Len to, že mu do nej padali vlasy.
Sadol si vedľa nej na múr, kde sedela, a dlho mlčali. Nakoniec prelomil ticho.

"Nejdeme sa poprechádzať?"
"Prečo?" spýtala sa s nádejou v hlase, že jej konečne niekto odpovie. Mlčal. Smutne spustila ramená a sklonila hlavu, zrazu sa brániac hrejivým lúčom.
"Pretože sa mi páčiš," povedal napokon náhle.

Neznášala podobné typy, no preto, lebo jej konečne niekto odpovedal, vstala. Kráčali až do noci.

"Prečo sú na oblohe hviezdy?" opýtala sa, keď sa zotmelo.
Chytil ju za ruku.

"Možno sú to slzy všetkých, čo na to nedostali odpoveď."

Odpovedal jej, zaujímal sa. Rozhodla sa, že sa s ním bude hrať, že sa bude pýtať až kým od únavy obaja nezaspia, že to využije.

"Prečo ľudia len kritizujú?"
"Pretože sa boja vidieť to pekné. Boja sa, že im to ublíži."
"Prečo ľudia nevedia oceňovať?"
"Pretože ich hnevá, že to, čo by malo byť ocenené, nevykonali oni sami.
"Prečo sa nesnažia?"
"Pretože si myslia, že aj tak zlyhajú."
"Prečo mi doteraz nikto neodpovedal?"
Nahol sa k nej, pohladil ju po líci a vzal do náručia.

Už sa nikdy nepýtala na dôvody. Len raz, posledný raz, keď ju chytil za ruku a spolu odchádzali za svitania domov. Spýtala sa:

Prečo som si vždy myslela, že čakám na niekoho, kto mi odpovie, keď som v skutočnosti čakala na niekoho, pri kom nebudem cítiť potrebu sa pýtať?

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu