Smutná

Je mi zima.
Navždy mi tak už bude?
Len slabo vnímam,
pieseň čo život hudie.

Obchádzam ľudí,
tvárim sa, že ich nepoznám.
Celé toto divadlo ma už nudí,
no myslím, že ešte zotrvám.

Zvládnem však hrať sa na statočnú?
Zvládnem byť hrdinkou?
Radšej by som sa pripravila na omšu, na sviatočnú,
keď moje telo nebude dýchať, lež už hniť v pomníku.

Snažím sa kričať o pomoc,
no dáko mi to nejde.
Tak ako minule, aj túto noc,
dobre viem, že zase prebdiem.

Budem snívať o tom,
aké mohlo byť všetko krásne,
snažiac sa nemyslieť na to, čo bude potom
a snažiac sa vidieť všetko jasne.

Márne dúfam, že niekto bude snívať so mnou,
cítim, že už nikto ma nemá rád.
Len slzy už potečú tvárou smutnou,
s presvedčením, že už nikto ma nikdy nebude milovať.

Chcem ísť ďalej, vážne sa snažím,
no ocenil to niekedy niekto?
Vždy len: človek už aj horšie prežil..
Chcem, aby som bola zase malá a po brade mi zase tieklo mlieko...

Pretože keď som bola malá,
bolo tu aj presvedčenie,
že moje sny sa určite aj splnia
Nie ako dnes, keď už nie je žiadne nadšenie.

Iskra v duši zhasla,
nemám silu znova sa rozhorieť.
A keby sa tá sila aj našla,
Neviem, či znovu by vedela tak nádherne zahorieť .

To, čo teraz sa mi zdá šedé,
bolo pre mňa kedysi farebné.
A líca moje, dnes už bledé,
aj tie boli kedysi červené.

Chcela by som vrátiť čas
a prežiť tú krásu odznovu,
keď nežný bol tvoj hrubý hlas
a ja túžila som pri tebe zostarnúť.

Prečo nevyšlo to vlastne?
Sama seba sa to pýtam.
To, čo kedysi mi bolo vlastné,
dnes už radšej zakrývam.

To moje "ja", čo bolo kedysi,
to asi zmizlo nadobro.
To, čo kedysi boli len kulisy,
to sa teraz stalo mojim životom.

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu