Sú dni, keď všetko farebné zdá sa mi čiernobiele a sú dni, keď si proste pripadám ako na karnevale (so stupídnou réžiou, so stupídnymi ľuďmi, v tomto stupídnom svete) Sú dni, keď východ slnka javí sa mi ako západ a sú dni, keď prestávam všetkých a všetko chápať. Sú dni, keď zámerne nejdem cez cestu po prechode a sú dni, keď objímam misu a grciam na záchode. Sú dni, keď prehrávam všetky bitky s bolesťou a smútkom a sú dni, keď aj samovražda zdá sa mi len sebeckým skutkom. Sú dní, keď sa márne zvíjam na posteli od bolesti a sú dni, keď neutečiem do inej dimenzie len z poslušnosti... Sú dni, keď ticho plačem do vankúša a sú dni, keď mám pocit, že tento svet ma skúša (hlúpo, naivne, nedokonalo, no zato boľavo, štipľavo a horkotrpko) Sú dni, keď na pleciach nesiem celý svetabôľ a sú dni, keď sa mi zdá, že na mňa každý zabudol. Sú dni, keď pripadám si beznádejná a celkom zbytočná a sú dni, že namiesto toho, aby som šla dopredu je nahodená spiatočka. Sú dni... Vždy je ich len pár... Idú za sebou... Sú to ony... Tie svine... Boľavé... Hnusné... KRÁMY. Blog 12 0 0 0 0 Komentuj