Tiché slová vyrieknuté do príliš veľkej ničoty, aby ich niekto zachytil

Milovaná sestra,
bola si pre mňa to najcennejšie po tom, čo sa stalo. Teba mi bolo najviac ľúto, pretože si sa musela dívať na mňa, ako sa bezducho prechádzam po izbách nášho domu a takmer neprehovorím. Bolí ma, že som Ťa nechávala v horkom nevedomí a ani si len netušila, čo prežívam. Viem, že si nemohla vydedukovať z môjho správania, čo sa stalo a ja som až doteraz nemala síl rozprávať o tom, čo sa udialo. Doteraz. Teraz prišiel ten pravý čas. Dialo sa so mnou len jediné: Pomaly som zomierala, presne tak, ako zomrel ON.

Jej tvár prezrádzala nekonečný smútok. Je až taký nekonečný, že sa neroztápa v jej bezútešných myšlienkach čo ju obklopujú a dokonca mu nestačí, že napĺňa každú slzu, ktorá steká jej peknou tvárou. Ale ani to mu nie je dosť. Rozhodol sa, že zničí nádherné ruky, ktoré len sem – tam kedysi zdobila vystúpená žila. Och, ale aké boli kedysi krásne! Stratili sa v mláke bolesti a teraz sa len trasú. Trasú sa, keď sa ráno oblieka a češe si vlasy. A trasú sa, keď v temnote noci zviera vankúš a necháva plynúť svoje nešťastie.

Milovaná sestra,
každú noc, keď som zavrela oči, stretávala som sa s jeho tvárou, ktorá pre mňa predtým znamenala svet a pripomínala mi, že to všetko sa skončilo. V bezsenných nociach som sa dívala do jeho očí, ktoré mi nedovoľovali zabudnúť na to, čo sa stalo. Nevedela som zabudnúť sama a nemala som silu požiadať o pomoc niekoho iného. Sestrička, keby si vedela, ako veľmi ma mrzí, že si sa musela dívať na moju bledú tvár a tmavé kruhy pod očami! To len znásobovalo moju bolesť a vinu, ktorú som vtedy na sebe pociťovala.

My necítime jej bolesť. Nechceme ju cítiť, keď vidíme jej oči, ktoré kedysi žiarili šťastím a len tak iskrili a teraz v sebe ukrývajú nebezpečné tajomstvá a na míle z nich šľahá poníženie a zúfalstvo.A tá tvár! Neveríme, že by sa tak mohla zmeniť. V mysli stále vidíme jej pery,ktoré sa jemne, krásne a prirodzene vlnili v širokom úsmeve, ktorý jej po celý deň zvýrazňoval krásu jej osobnosti. Tak to bolo predtým. Ale pred čím? Celé je to zahalené rúškom tajomstva a nikto nemá odvahu dozvedieť sa viac.

Drahá sestrička,
na papier dopadajú slané kvapky – áno, uhádla si, sú to moje slzy. Určite si to hneď vedela. Vždy som Ti závidela, že všetko vieš a si taká aká si. Keby som bola taká aj ja, nedala by som sa oklamať. vo svojom krátkom a úbohom živote, ktorý spečatila len smrť milovanej matky, som bola šťastná. Len chvíľu, ale za to tak nezabudnuteľne, až sa mi všetky pohľady, úsmevy, bozky a kradmé dotyky naveky vryli do pamäti. Ale jedného dňa som sa dozvedela, že je koniec. Že musí byť pre mňa navždy mŕtvy a ja som sa ani len neopýtala, prečo. Ocitla som sa stratená v mori spomienok, z ktorých som nedokázala vyplávať.

Ostáva sama vo svojom šialenstve, uväznená v sebe samej a pomaly chradne. Nielen navonok, ale aj zvnútra. Jej duša je príliš ubolená, príliš veľa jaziev nesie jej nesmrteľná krehkosť, že už sa ďalej nedokáže poddávať životu a už nevie dúfať, že kdesi na svete je šťastie a čaká na ňu. Jej myseľ je priveľmi vyčerpaná myšlienkami na trýzniacu bolesť, ktorá sa proti jej vôli stále vracia, aby v sebe živila nádej, že raz bude rozmýšľať o lúke, o kvetoch, o tom, čo pre ňu znamenalo šťastie a možnosť žiť. A jej telo bolo príliš unavené z ťarchy, čo muselo niesť, aby mohlo pokračovať v ceste životom.

Milovaná sestrička,
nedokážem ani vyjadriť, ako veľmi ma bolelo, keď som videla v Tvojej tvári zmätok, keď si sa na mňa dívala. Každým dňom som sa vracala k chvíľam, ktoré som strávila s ním a chcela som to vrátiť späť. Prestalo mi chutiť normálne jedlo, pretože som sa živila spomienkami. Ale vždy, ku sklonku dňa, sa dostavila aj spomienka na koniec. A znovu nasledovali len vzlyky, hrozná bolesť a niečo, čo ma zožieralo zvnútra. Viem, že som vyzerala hrozne a viem, že aj keď Ty si to nevidela, ja som pomaly prestávala žiť. Túžila som po niečom, čo by mi navrátilo chuť k životu.

Nechápali sme ju. Ani sme nechceli. Vedome sme ju nechali napospas tomu, čo ju robilo napoly šialenou.

Sestrička,
nauč ma znova žiť...

-Ako sa vlastne volala?
-Neviem, mala príliš pekné meno, aby sa dalo vysloviť pri pohľade na ňu.

_______________________________________________________________

Na ostatok chcem povedať, že nemám depresiu, nezožieram sa smútkom, neživím sa spomienkami a všetko je to vymyslené, nikdy sa mi nič také nestalo. Proste som to tak chcela napísať

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu