Už ma prijal Čierny zástup

(alebo Thiness zobrali záhradu smiechu a okradli ju o lupienky šťastia, nemá čo rozdávať - ani tým, čo dočítajú až do konca)

Dnes. Dnes sa zlomila obrovská bariéra, čo mi delila smútok od šťastia. Vo veľkej bitke nálad, kde bojovali Dobrá a Zlá, zvíťazila jednoznačne Zlá a vybrala si svoju prvú cenu - neodpustiteľne obsadila moje telo, vytlačila optimizmus a smiech a keď si nasadzovala korunku, spečatila tým, že budem písať deprimujúce blogy. Ospravedlňujem sa hneď na začiatok všetkým, ktorí od tohto blogu očakávali niečo viac, niečo vtipné, niečo ako predchádzajúce dva blogy. Ospravedlňujem sa vlastne všetkým a za všetko, aj za to, že som sa rozhodla písať, aj keď ma pri živote už nedrží smiech. Ale robím to len preto, pretože sa mi zapáčila moja tradícia uverejňovať blog presne o polnoci, medzi starým a novým dňom. Pochabé, detinské, ale dnes to je jediné, čo ma núti nezmazať si konto, nezrušiť net, vyhodiť počítač a odsťahovať sa na severný pól. A keď si predstavím, aká som bola ešte ráno veselá! No nič, tu máte blog, ak však skončíte týmto odstavcom, nebudem vám to nijako zazlievať. Ale ak ste sa predsa len rozhodli čítať ďalej, dúfam, že no bude aspoň trocha podľa vášho vkusu.

___________________________________________________________________

Sedela v obývačke za stolom a silno vdychovala vône. Okrem toho, že jej do nosa udierala vonná sviečka, cítila aj jeho, aj keď s ňou už vlastne nebol. Aj tak sa ale rada ponárala do spomienok a nevedomky tak v sebe živila nádej, že tie spomienky by sa mohli zase vrátiť a zhmotniť sa do niečoho reálneho. Vdychovala tú vôňu s toľkým nadšením a dôverou v seba a v jeho! Blaznela z neho. Ako ju tu mohol nechať samotnú? Aj tak - kamkoľvek sa pohla, videla ho, ako sa na ňu díva a usmieva sa svojim typickým šibalským úsmevom. Keď zavrela oči, cítila na perách jehy ústa, čo k sebe tak pasovali a v chladných nociach, keď sa chúlila do klbka a pripadala si tak neuveriteľne sama, predstavovala si, že sú spolu a ona temer cítila, ako ju bozkáva na krk a jednou rukou jej pritom zviera prsník. Nevydržala bez neho. Večer čo večer si pripomínala, aké to bolo, keď zaspávala s ním a každučkú noc pociťovala bolestivú túžbu po ňom, po celom.

"Neviete koľko je hodín?"
Ach aké lacné triky!
Bolo to ako keby sa spýtal:
"Nepôjdeš so mnou poza tamtie kríky?

Bezducho sa prechádzala po chodbe vedúcej z kuchyne do spálne. Spomínala. Aha, tamtá kvetina, tú od neho predsa dostala pred rokom, na dvadsiate siedme narodeniny! A vlastne, aj tie náušnice, čo má v ušiach, sú od neho. Zásnubný dar. Áno, boli spolu zasnúbení, niekoľko mesiacov. Tak prečo to vlastne ukončil? Vraj im to neklapalo! Bez neho sa náhle cítila ako nahá, nechránená pred svetom a vystavená na posmech celému svetu. Bez neho bola nič, pretože bez neho bola iba telesná schránka bez duše a polovice srdca. Lenže čo s tou druhou polovicou? Srdce nikdy nemôže byť srdcom, ak nie je celé. A to jej bolo natrvalo rozštiepené a jeho druhá polovica spočívala v niekom, kto si ju nevážil, zabudol na ňu a najradšej by všetko zmazal preč.

"Odbila už posledná,
Navždy som v nenávratne."
Vždy bol sviniar.
Vedela to, no bránila sa tomu,
preukrutne.

Je koniec, bez neho nič nemá zmysel. Na čo pokračovať v nezmysle? Je čas stretnúť sa so svojou zatratenou dušou. Siahla po noži...a za krátko bola už len tma. Nekončiaca, no priezračná, trblietavá, nádherná. Rozlievajúca sa po celom jej zúboženom, pošpinenom tele. Bol koniec. Až teraz to bolo navždy.

______________________________________________________________

Fajn, blogis opäť zabral a zase mám dobrú náladu, takže rada: Zlá nálada? Treba písať blog, alebo sa nejak vypísať. Praje sa vám dobrú noc a...nezostaňte sami, nájdíte si niekoho, kto vám bude bližší než ste si blízky vy sám.

Hawk.

A nezabudnite:
Blbý si,
blbý ostaneš,
múdry si
a prdlajs dostaneš.

(To aký ma zmysel?)

A pardon za chyby

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu