(Le fabuleux destin d"Amélie Poulain)
Vždy na svoje narodeniny prešla takmer cez celý Paríž až k Bazilike Svätého Srdca. Tam vyšliapala tých niekoľko schodov, sadla si, a zahľadela sa na svoje rodné mesto s nostalgiou, aká by sa v jej devätnásťročných očiach ešte nemala objavovať.
Kolená si vždy pritiahla k brade, ruky voľne spustila pozdĺž tela a presedela tam celý, celučičký deň.
V mysli jej hralo súkromné rádio zložené z ich pesničiek. Vždy pri zažmurknutí, na ten krátky okamih pred opätovným otvorením očí, videla ho, ako sedí vedľa nej a ruku si dáva okolo jej ramien.
Mali len jedno bláznivé leto.
Plné smiechu, krátkych a pomalých krokov, objatí pri zastávkach metra a studených bozkov.
Ich láska bola odsúdená na to, aby pretrvala, nech by sa stalo čokoľvek.
Neviem, čo povedať o jej príbehu, pretože je príliš smutný, príliš melancholický, príliš čerstvý. Ešte dnes si ho nesie vietor z jedného kúta sveta až na ten druhý...
Najkrajšia láska je tá, ktorá dokáže vzplanúť behom niekoľkých hodín, ba niekedy aj minút. Keď jednoducho, bez akýchkoľvek pripomienok viete, že ľúbite. Že neprestanete. Ona sa do neho zaľúbila v prvú sekundu a bolo to omnoho viac ako patetické zaľúbenie sa na prvý pohľad.
Nestretávali sa síce každý deň, no na ich obranu treba povedať, že na seba každý deň mysleli.
A milovali sa, presne tak, ako ho ona milovala ešte dnes. Možno aj on ju miloval, ale z nejakého iného, možno lepšieho miesta...
Utopil sa totiž v Seine.
Je to tak ironické, že človek sa snaží celý život dýchať, hľadá niekoho, komu môže darovať svoj najsilnejší cit, ktorý skrýva, a keď ho nájde, zavrie sa nad ním hladina. A nie len metaforicky.
Potopil sa, po chvíli prestal dýchať, potom na rozlúčku priplávalo zopár bublín...
...a koniec.
Ľudský život je tak krehký.
Jej láska však bola mocná a vždy v tento deň, keď sedávala na Montmartri, snažila sa myslieť na to leto s úsmevom.
Chcela sa usmievať pri pomyslení na ich prechádzky a na všetko, čo sa jej s ním spájalo, a zväčša sa jej to aj darilo, no v skutočnosti to bola kamufláž. Sama pred sebou sa snažila skrývať smútok, ktorý ju škrtil; chcela ho pretransformovať do smiechu.
A to bolo neférové!
Niekto - ktovie, kto vlastne kontroluje ľudské osudy, ak niečo ako osud vôbec existuje - jej nedovolil, aby sa v ten deň usmievala.
Napoludnie sa kúsok od nej pod schody postavil starší muž v čiernom kabáte a roztrhaných nohaviciach, a z obrovského puzdra vybral harfu.
Chvíľu to trvalo, než brušká prstov priložil k jej strunám, no keď sa vzduchom začala šíriť clivá melódia, nevydržala to.
Zaborila si hlavu do rúk a plakala.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
indelirium
22. 7.júla 2010 13:25
Krásne.
Napíš svoj komentár