"Za každej špás se platí, vole!"

aneb úryvky z kapsičky poviedok "Ako Thiness znovuobjavuje, že život vie byť aj pekný".

---

Začuť túto vetu vyslovenú pražským prízvukom je niečo, čo mi asi celý život chýbalo. Muž po štyridsiatke zanietene debatoval s nejakým kamarátom a toto prehlásenie ma normálne prinútilo zastaviť uprostred ulice a na chvíľu uvažovať, o akom špáse sa tu hovorí. Keby ma mama akurát neťahala do nejakej galérie, asi by som sa za ním rozbehla.
Koniec koncov, je pekné mať pár záhad, o ktorých vieme, že zostanú naveky nerozlúštené.

Ale teraz o mne.

Predstavte si, v stredu sa môj kamarát (ten, ktorý sa mi na začiatku letných prázdnin priznal, že máva homosexuálne sny) na mňa pozeral so zvýšenou intenzitou a keď povedal, "Bože, bojím sa ťa opýtať!" na chvíľu som sa fakt zľakla, že by ma nedajbože chcel pozvať na rande.
"Opýtaj sa."
Ešte chvíľu sa tváril ako mŕtvy chrobák a potom sa ma opýtal, či som hipsterka.
Na to moja kamarátka, čo tam bola s nami a akurát pila kofolu, vyprskla slušný vodopád od smiechu a poumývala ním dlážku malackej stanice.
Nasledovala som ju.

Keď som sa opýtala, prečo si to myslí, pokrčil plecami a ako argument mi uviedol, že sa obliekam inak ako ostatní ľudia, počúvam divnú hudbu a čítam divné knihy. No ďakujem.
Nie som hipsterka, fyi.
A čo je divné na šatách?
Čo je divné na Amande Palmer?
Čo je divné na Fitzgeraldovi?
Čo z toho by ma malo škatuľkovať do určitej kategórie, ešte k tomu práve k hipsterom (čo sú väčšinou vytunelované, vyčačkané a vlasaté trinásť až šesťnásťročné šťandy)?

Napriek tomu ma to potešilo.
Po dlhej dobe som mala pocit, že vôbec som a zanechávam dojem, že vystupujem z radu. Ale to, že SOM, to bolo najpodstatnejšie.
Nesúhlasím s tým, aby ma škatuľkovali, odmietam škatuľkovať samú seba, ale budiž. Je to vždy lepšie, ako nič. Páčilo sa mi to. Že si ma niekto všíma napriek tomu, že niektorí ľudia sa na mňa vysloveneje vyjebali.

(Úryvok z kapsičky poviedok "Ako Thiness na dno padala" o kamarátke, ktorá povedala, "no, keď sa rozhodneš, že nechceš mať depku, budem tu pre teba" uvediem niekedy inokedy.)

Presuňme sa ďalej.

Ahoj, milujem umenie a milujem Prahu.
Prvý bod - konečne som sa vrátila k tráveniu času na internete na online galériách všemožných umelcov. Najviac času asi trávim s Dalím a ešte viac s van Goghom (lebo ich sú najväčšie a najusporiadanejšie).

Druhý bod (ktorý bude neskôr nadväzovať na prvý) - Praha na vás buď vypľuje celú svoju atmosféru alebo vám natrčí riť a nikdy z nej nebudete nič mať. Mňa Praha opľula riadne - prvý deň prvej návštevy som našla exhibíciu Dalího na Staroměstskom a bolo to.
Je to nádherné mesto a umelcov na uliciach milujem viac než veľa vecí, aj ľudí.
A k tomu všetkému je moja mama psychopat, ktorý si povedal, že kúpi dva 32 eurové lístky do Prahy a späť a vysolí vyše tisíc českých, len aby sme tam mohli ísť do divadla.

Na Cyrana.

Predstavte si, že milujete tú hru od trinástich rokov.
Predstavte si, že Cyrana má hrať chlap, ktorého nemáte veľmi radi a ani ako herca ho veľmi neuznávate.

A teraz si predstavte, že skončíte v slzách z jeho hereckého výkonu a zamilujete sa do jeho Cyrana viac, než je len možné.
(Asi tak, že som si vydupala ďalší výlet. Ideme na to zase v januári. No a čo. A potom pekne aj na Čajku, lebo Trigorina hrá ten istý, čo Cyrana, a z tej predstavy vlhnem.)

Milujem pražské divadlo.
Doteraz na mňa podobný efekt mal len Fidlikant na streche, to som si tiež pekne poplakala. Ale teraz! Ten jeho monológ, v češtine, s toľkým citom...
Bolo mi až hanba dýchať.
Divadlo je jeden z najkrajších druhov umenia a vždy, vždy budem túžiť po tom stáť na tých doskách a skúsiť si to.
Poznáte ten pocit, keď sa absolútne umelecky vyžijete? Až tak, že potom máte potrebu len hodiny a hodiny mlčať a je vo vás kvetované prázdno?
Po včerajšku som mala jednoducho pocit, že nechcem umrieť už len preto, že niekde existujú ľudia a hry a herci a divadlá, ktoré sa ma dokážu tak dotknúť. Bolo to krásne.

Aha, a včera som si kúpila ukulele! Moja mama mi teraz hovorí Uke. Predal mi ho jeden strašne pekný pražský človiečik, ktorý hrá v akejsi kapele a päť minút chodil po obchode a brnkal a pohmkával si pri ladení. Normálne sa mi páčil.
V každom prípade, UKULELE!
Kedysi som si jedno objednala v Muzikeri, ale nikdy mi ho nedoručili.
Tak som si vybrala iné.
A je krásne.
A už sa učím prvú pesničku.
A je krásne, hovorila som to už?

Dnes na ceste z Prahy som civela z vlaku a uvedomila som si, že nechcem umrieť ani preto, lebo existuje veľa kusov sveta, ktoré chcem vidieť a nevidela som, hoc by to mala byť lúka medzi Kolínom a Pardubicami.
Bola som tak nejak pokojná.

A to bolo po dlhej dobe to najkrajšie, čo sa mi stalo. Že som nemala chuť z toho rozbehnúho vlaku vyskočiť, len vystúpiť a ľahnúť si v tej zime do trávy. No a čo.

Dobre, tak teda začnem od začiatku.
Dobre.
Začala som včerajškom.
Pokúsim sa zase byť niekým.
Postarám sa o to, aby sa kapsička poviedok spomínaná úplne navrchu pomaly rozrastala.
Budem zlá, budem odporná. Na ostatných. Ale seba sa zase naučím ľúbiť.
Tak.

A toto si budem chodiť čítať, keď ma budú svrbieť prsty.
Za každej špás se platí. Vole.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu