Život nad smrť. Smrť nad život?

Sedel raz Život so Smrťou na pive. Každý z nich sa chcel utopiť v žiali.

Život sa posadil, prevrátil do seba jeden pohár a potichu vraví:

"Vieš ty vôbec, drahá Smrť, aké to je? Každý si myslí, že jedinou mojou povinnosťou je privádzať ľudí na svet. Áno, to je síce pravda - som svedkom prvého nádychu, prvého otvorenia očí a prvého kriku.
No rovnako tak je mojím údelom dívať sa na ľudí a na to, ako s mojím darom zaobchádzajú.
Za roky svojho pôsobenia, za tie tisícky rokov, zistil som, že existujú štyri skupiny ľudských bytostí.
Prvá skupina ľudí, ktorá je najpočetnejšia, si života neváži. Preto sa denne musím dívať na to, ako sedemnásťročné dievča s bolesťami vťahuje nosom drogy a ako dvadsaťročný chlapec, ktorý nechce žiť, skáče z mosta. Možno sa zdá, že samovražda starších ľudí nie je tak beznádejná, no tak či tak tým strácam kúsok svojej duše a tak ma zabolí každý jeden starec, ktorý si vezme viac zo svojich liekov, ako by mal.
Druhá skupina... nie je tak zlá. Sú to ľudia, ktorým je ich existencia ukradnutá - jednoducho preplávajú. Prachom boli celý život a obrátili sa v ešte väčší prach."

"A tretia skupina?" pýta sa Smrť, keď sa Život odmlčal.

"Tretia skupina je ešte horšia, ako prvá. Sú tu bytosti, ktoré sa človek ťažko dajú nazvať. Vraždia. Kradnú. A urážajú ma za to, že som ich vytvoril. Nenávidia ma. Ich ústa narástli preto, aby na mňa mohli hádzať špinu ich každodenného bytia. Vždy, keď ich sledujem, pýtam sa sám seba, prečo? Prečo som stvoril netvory, ako sú tieto? Je to skutočne moja práca? Prečo sa neodmlčím, prečo sa svojej práce nevzdám a prečo nedovolím, aby táto Zem, tak, ako je, úplne zanikla? Kde sa vo mne berie chuť rozdýchavať stále nové a nové pľúca?
Len o štrvej skupine hovorím rád. Je v nej však len pramálo ľudí, až mi zviera hrdlo, keď vidím tú hŕstku. Tu sú tí, ktorí sa mi vydarili - sú tu ľudia, ktorí si môj dar vážia. Nesú ho s poctou, ba priam s hrdosťou. Nie, Smrť, nejde len o to, či sa snažia niečo dokázať, aby prezentovali moje meno. Ide o to, že sa ti hneď nevzdávajú do rúk, že bojujú - hoci každý z nich určite aspoň raz zapochyboval o mojom význame - za mňa, za to, aby som ich chránil, aby som im pomáhal v dýchaní. Týchto ľudí je tak málo! Zväčša ma pohľad na nich teší, no niekedy mi aj ten len pridáva na beznádeji.

Na druhej strane, ako môžu byť ľudia šťastní, keď ja sa topím v zúfalstve? Zdá sa mi, že to je kruh, z ktorého sa nedá vyjsť."

Smrť dlho mlčala. Tak dlho, že Život začal namiesto piva piť borovičku a hodiny sa posunuli ďaleko za polnoc. Až potom žena rozhodila svoje dlhé vlasy a ovlažila si nápojom špičku jazyku.

"Takže ty si, Život, myslíš, že ja to mám jednoduchšie. Zdá sa ti, že vyslobodzujem ľudí z troch tvojich skupín, no ani nevieš, ako sa veľmi mýliš.
Presne tak, ako ty, aj pre mňa je ľudstvo rozdelené na skupiny. Presne na tie isté, aké máš aj ty.
Tí, ktorí si život nevážia, náhlia sa ku mne každý deň z každého kúta sveta. Ich duše sú strápené, ťažko sa na ne hľadí - a ja, napriek svojmu povolaniu, stále som len žena - a navyše je ich hrozne veľa. Než všetky stihnem pozbierať, musia trčať niekde medzi tebou a mnou, pražia sa na posmrtnom slnku a môžu len čakať. A to čakanie je neúprosné - to mi ver. Ty to nepoznáš, no ja áno. Všetci sú zúfalejší, než keď niesli na pleciach tvoj dar.
Neveril by si, no tí, ktorí ťa jednoducho ignorovali a plávali v tvojom mori, ktoré sa im namiesto slaného zdalo sladkým, sa ma veľmi boja. Ich duše sa predo mnou skrývajú a ja sa vždy vyčerpám, keď sa ich chystám dolapiť. Každý deň zvádzam boj sama so sebou, keď ma tie duše prosie: Nie, ešte nie, ešte ma tu nechaj, ešte som si neužil život. Keby som ich tam nechala, aj tak by zase len plávali v mori a nesnažili by sa nájsť svoj breh.
Och, a tí, tí ktorí ťa nenávideli, mňa nenávidia rovnako! Keď musia čakať, kým ich pozbieram, vyvíjajú omnoho silnejší cit, než je nenávisť. Vítajú ma šialenými údermi svojich pästí. Uštedrili mi už toľko úderov, že moje telo už bolesť necíti, rovnako, ako pomaly nedokáže cítiť nič. Vieš, aké to je, keď ťa všetci nenávidia?
Dokonca aj samovrahovia! Nenávidia seba za to, že nevládali žiť a mňa za to, že som im nedala šancu.

Len tvoja štvrtá skupina, ktorá ťa obdivuje a ktorá ťa miluje, dokáže ma prijať v pokoji, s otvorenou náručou. Len tieto duše odchádzajú, žiariac zmierením. Len ich váha je pre mňa nepodstatná a len oni môžu čakať v príjemnej oáze posmrtnosti a nie na jej slnku.
Som rovnako beznádejná a zúfalá, ako ty, drahý Život, hoci by som nemusela, keby ľudia chápali.

Milovaný môj, my dvaja sme predsa úplne rovnakí," dokončila Smrť a tiež si objednala borovičku, držiac svojho druha za ruku.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu