Preložil thrwtchr na jeseň 2016
Mnohí advokáti zvierat tvrdia, že niet ozajstného rozdielu medzi pohodou (ďalej ako "welfare" - pozn. prekl.) zvierat a právami zvierat. Ďalší zas tvrdia, že i keď tu je rozdiel, postup vo welfare je nevyhnutným predpokladom pre postup v právach zvierat. Na základe oboch týchto domnienok mnohí uvedomelí aktivisti prídu k záveru, že v našom pochode za práva zvierat musíme podporovať welfare metódy.
Veríme, že tento pohľad je mylný. Nielen sú filozofie práv zvierat a welfarizmu oddelené neprekonateľnými odlišnosťami, a nielen sú praktické reformy so základmi vo welfare zvierat v morálnom protiklade s tými presadzovanými vo filozofii práv zvierat, ale taktiež uplatnenie welfaristických metód dokonca zabraňuje dosiahnutiu práv zvierat.
Hneď v úvode zdôrazňujeme, že nezamýšľame kritizovať minulé aktivity hnutia alebo milé snahy jednotlivcov o ukončenie utrpenia zvierat.
Nie; skôr sa zaoberáme budúcim smerom hnutia ako záležitosťou správy hnutia, a kampaňami zvolenými hnutím, ktoré sa o túto správu snaží.
Zásadné rozdielyMedzi filozofiami welfare zvierat a práv zvierat sú zásadné a fundamentálne rozdiely. Filozofia práv zvierat spočíva v uznaní morálnej nezraniteľnosti jedinca, ako ľudského, tak mimoľudského. Tak, ako farební nejestvujú ako zdroje pre bielych, alebo ženy pre mužov, tak ani ostatné zvieratá nejestvujú ako zdroje pre ľudské bytosti. Cieľom hnutia za práva zvierat nie je nič menšie, než úplné oslobodenie mimoľudských zvierat spod ľudskej tyranie. Nikto, kto prijíma filozofiu práv zvierat, by nebol spokojný s pokračovaním chamtivej konzumácie hospodárskych zvierat, napríklad, ani keby boli tieto zvieratá chované ekologicky udržateľným spôsobom, a boli prepravované a zabíjané "humánne". Naproti tomu welfaristi sú zaviazaní snahe o "ohľaduplné využívanie". Veria, že je morálne vhodné využívať neľudí pre ľudský úžitok, avšak zároveň si myslia, že ľudia by mali skúšať "redukovať" utrpenie.
Takže zatiaľčo welfaristi chcú reformovať súčasné praktiky vykorisťovania zvierat, v princípe toto vykorisťovanie ponechávajúc, advokáti práv z princípu oponujú všetkému takému vykorisťovaniu a chcú v praxi skoncovať so všetkým takým vykorisťovaním. Uznanie morálnej nezraniteľnosti jednotlivých zvierat nielen pomáha sformulovať ciele, ktoré toto hnutie hľadá, malo by tiež pomôcť artikulovať morálne prijateľné metódy, ktoré sa smú použiť. A toto je dôležité.
Mnohí ľudia zo sféry práv zvierat, ktorí nesúhlasia s filozofiou welfarizmu, veria, že môžu konzistentne podporovať reformačné metódy na dosiahnutie aboličných cieľov. Tento pohľad je mylný z morálnych, praktických a konceptuálnych dôvodov.
Morálne ohľadyNázor, že welfare metódy môžu byť použité na dosiahnutie cieľa práv zvierat sa zakladá na nepodložených, nedostatočných špekuláciách o budúcnosti. Tak napríklad, prečo by sme mali uveriť, že urobiť výskum podľa "zvieracieho modelu" "humánnejším" presvedčí ľudí v budúcnosti prestať využívať mimoľudské zvieratá vo výskume?
Prečo nevyvodiť opačný záver: teda, že "humánne" vykorisťovanie mimoľudských zvierat bude viesť k perpetuácii takého vykorisťovania v nezmernom rozsahu?
Analogicky k tomu, prečo sa nazdávať, že schvaľovanie "nežnejšieho" znásilňovania alebo "viac humánneho" otroctva by viedlo k absolútnej prohibícii proti znásilňovaniu a k totálnemu zrušeniu otroctva?
Je zrejmé, že keď toho toľko závisí od viery ohľadom budúcnosti, minimálny ohľad na racionalitu si vyžaduje viac, než len minimálne množstvo empirickej podpory. Téze, že reformistické metódy budú viesť k aboličným cieľom, presne takáto empirická podpora úplne chýba.
Viac než znepokojujúce je to, že reformistická odpoveď na útlak zvierat je v morálnej nezhode s filozofiou práv zvierat.
Advokáti tejto filozofie musia zamietnuť myšlienku, že ciele ospravedlňujú metódy; a teda, musia odmietnuť podporovať inštitucionalizované vykorisťovanie niektorých mimoľudských zvierat dnes, bez ohľadu na to, aké je “humánne”, v nádeji, že to pomôže nejakým iným zvieratám v budúcnosti.
Keďže reformistické metódy nevyhnutne schvaľujú takéto vykorisťovanie (už z definície), dôslední zvierackoprávni advokáti ich nemôžu podporovať.
Praktické ohľadyNázor, že premena vykorisťovania zvierat na “humánnejšie” skrz legislatívu teraz pomôže s jeho zrušením v budúcnosti je mylný z ďalšieho dôvodu: skutočný svet takto nefunguje.
Nemusíme hľadať ďaleko, aby sme našli príklad: Animal Welfare Act.
Mnohí podporovatelia novely AWA z r. 1985 tvrdili, že bola proste jedným z krokov v úsilí za ukončenie vivisekcie. Dívajúc sa na to spätne je zrejmé, že tieto očakávania ostali žalostne nenaplnené. Skôr, než by boli urýchlili zosadenie vivisekcie, novely ju posilnili skrz explicitné uznanie jej legitimácie zo strany kongresu, a dali vivisektorom nápadne silný zákon, na ktorý môžu poukázať pri otázkach ohľadom zneužívania zvierat v laboratóriách.
V nedávnom článku v New England Journal of Medicine napríklad vivisektori, poukazujúc na AWA a jej dodatky, vyhlásili, že sa verejnosť nemusí znepokojovať kvôli zaobchádzaniu so zvieratami v laboratóriách, pretože “existujú prísne predpisy, nesúce silu federálneho zákona, ovládajúceho starostlivosť o a využívanie zvierat v lekárskom výskume”.
To, čo autori nezmieňujú - a o čom americká verejnosť nevie - je to, že AWA zakazuje “zbytočné” (“vyhnuteľné”) utrpenie zvierat, ale ponecháva výlučne na voľnom rozhodnutí vivisektorov to, čo znamená “nevyhnutnosť”.
Navyše, ako dôsledok jej dodatkov, ktoré si vyžadujú, aby mal každý výskumný ústav “Inštitucionálny Výbor Starostlivosti o a Využívania Zvierat”, vivisektori teraz argumentujú, že výbory poskytujú zvieratám ochranu rovnú tej, poskytovanej kontrolnými výbormi pre experimenty na ľuďoch.
To, čo však vivisektori nezmieňujú, je, že experimentovanie na ľuďoch si vyžaduje informované odobrenie od ľudského subjektu - rozhodujúci koncept, ktorý nemôže byť aplikovaný v kontexte experimentov na zvieratách - a že tieto výbory sú zložené temer výhradne z iných vivisektorov, ktorí poväčšinou len odklepnú gumenú pečiatku na čokoľvek, čo vivisektor chce.
Niet teda divu, že mnohí aktivisti, ktorí pracovali na dodatkoch k AWA v r. 1985 si teraz uvedomujú, že AWA slúži ako ten najpohodlnejší nástroj v repertoári PR trikov biomedicínskeho priemyslu.
Mali by sme dodať, že zvierackoprávni advokáti, ktorí podporujú welfare metódy, nahrávajú do rúk súčasnej stratégii biomedicínskeho establishmentu, ktorou je znázorňovanie tohoto “dočasného” prijatia welfare zvierat ako dôkazu “neúprimnosti” hnutia za práva zvierat. V nedávno publikovanom článku Patrik Concannon z Cornell Veterinary School argumentuje, že zvierackoprávni advokáti často podporujú welfaristické reformy, avšak “nie sú viazaní žiadnou morálnou požiadavkou byť pravdovravnými ohľadom svojich konečných cieľov a zámerov”. Hnutie za práva zvierat musí dbať na zaistenie, že tieto nepravdy neuspejú vo vytvorení dojmu hnutia ako neúprimného v akomkoľvek zmysle.
Konceptuálne ohľady Viera, že reformy welfare posúvajú záležitosť práv zvierat vpred, je tiež mylná z konceptuálneho hľadiska. Dokiaľ ľudia práva majú a neľudia práva nemajú, ako je tomu v rámci welfarizmu, tak neľudia budú prakticky vždy prehrávať, keď príde ku konfliktu ich záujmov a ľudských záujmov. Teda reformy welfare, už zo svojej povahy, môžu slúžiť jedine na spomalenie rýchlosti, s akou sú dosiahnuté zvierackoprávne ciele.
Na pochopenie tohto odseku si potrebujeme pripomenúť povahu práv. V bežnom chode vecí práva nepodliehajú porušeniu proste preto, že by ostatní mali úžitok z tohto porušenia. Pod Konštitúciou USA, napríklad, majú ľudia právo na slobodu, ktoré nesmie byť porušené bez spravodlivého procesu. Toto právo, spolu s ďalšími, zabraňuje, aby boli ľudia využívaní pre účely biomedicínskych experimentov proti svojej vôli - i keď takéto využívanie by prinieslo podstatný úžitok. Celým účelom práva je slúžiť ako istá bariéra medzi držiteľom práva a všetkými ostatnými.
V našej spoločnosti v súčasnosti, a až neurčito dlho do budúcnosti vo welfaristickom modeli, majú jedine ľudia zákonne vymožiteľné práva. Zvieratá sú pokladané za majetok ľudí, a skôr, než by boli mali práva, zvieratá sú temer vždy pokladané za predmety výkonu práv zo strany ľudí. Keď sme konfrontovaní so situáciou, v ktorej vzniká konflikt medzi záujmami ľudí a neľudí, mali by sme sa pokúsiť tieto záujmy vyvážiť, avšak vo welfaristickom koncepčnom rámci vyvažujeme dva veľmi odlišné záujmy: záujem mimoľudského zvieraťa, ktoré je pokladané za majetok a predmet výkonu ľudských práv (obvykle vlastníckych práv), proti záujmu ľudského držiteľa práv. A zviera je takmer vždy náchylné k prehre, pretože kde ľudské právo natoľko zaváži, tam je vytvorená prezumpcia v prospech vykorisťovania.
Mravný rámec stanovený filozofiou welfare zvierat teda garantuje, že mimoľudské zvieratá budú temer vždy prehrávať, pokiaľ budú ich záujmy zvažované proti nárokom ľudských práv. Tento rámec môže slúžiť jedine na zamedzenie práv zvierat.
Zvierackoprávny aktivizmusMnohí advokáti zvierat budú s nami súhlasiť do tohto bodu, avšak potom urobia známy výpad: “Nemôžeme skoncovať s vykorisťovaním zvierat okamžite. Musíme veci brať krok za krokom, a musíme sa uspokojiť s reformovaním systému. Abolicionistická filozofia by znamenala naše ničnerobenie, a my niečo musíme urobiť.”
Tento výpad spočíva v nedorozumení. Je úplne v zhode s filozofiou práv zvierat pristupovať k ukončeniu vykorisťovania zvierat postupne. Postup, ktorý je potrebné zvoliť, však musí pozostávať z krokov, ktoré sú samotné aboličnej povahy.
Ako by takéto aboličné kroky vyzerali?
Tu je len pár príkladov: skoncovanie s Draize, LD50, a ďalších testov toxicity a dráždivosti; skoncovanie s využívaním živočíchov v produktovom testovaní; skoncovanie s využívaním zvierat v experimentoch s materskou depriváciou, vojenských experimentoch a experimentoch drogovej závislosti; skoncovanie s komerčným veľrybárstvom; skoncovanie so zabíjaním slonov, nosorožcov, a inej “vysokej”; a koniec obchodovania s kožušinou.
Čo sa týka miliárd zvierat využívaných na potravu, aboličná metóda spočíva vo vzdelávaní.
Tí, ktorí sa zasadzujú o práva zvierat, sa musia chopiť vegánskej iniciatívy, ktorú im, z rozličných dôvodov, poskytuje súčasná spoločnosť. Američania sú, v bezprecedentnom počte, pripravení prestať jesť mimoľudské zvieratá a vedľajšie produkty zo zvierat, a zástancovia práv zvierat by mali venovať svoj čas a úsilie rozširovaniu tohto zástupu skrz vzdelávanie a racionálne presviedčanie.
Kampaň “Žiadna teľacina v akomkoľvek jedle” (možno by sa viac hodila priamejšia formulácia “teľa nie je jedlo”, pozn. prekl.), nie kampaň “Jedzte šťastnú teľacinku chovanú vo väčších sociálnych jednotkách”, je realistický aboličný štartovací bod.
Abolicionistická filozofia rozvratná? Niektorí aktivisti by mohli namietať, že požadovanie aboličnej “čistoty” bude “rozvracať” hnutie za práva zvierat a tým spomaľovať jeho napredovanie. Niektorí zašli až tak ďaleko, že znevážili filozofiu, ktorú spolu s mnohými tisíckami radových aktivistov zastávame, ako “nový fundamentalizmus”. Toto je z nášho pohľadu neférová, škodlivá pejorácia serióznej, dobre vyvinutej filozofie, a reprezentuje druh rétorického excesu, ktorý sa aktivisti naučili očakávať od imagemakerov zamestnaných American Medical Association alebo American Farm Bureau, ale nie od osôb zaviazaných pracovať na pokroku v úsilí o práva zvierat.
S týmito problémami na jednej strane, veríme, že jasnejšie chápanie dvoch filozofií - práv zvierat a welfare zvierat - sprevádzané odhodlaním pracovať aboličnými metódami k aboličným cieľom, nerozdeľuje ľudí inak zjednotených svojou angažovanosťou v právach zvierat; skôr slúži na ujasnenie, či nejaká jednota vôbec v prvom rade jestvuje.
Prijatie našej pozície neznamená, že advokáti zvierat - či už zástancovia práv zvierat, alebo welfare zvierat, alebo iní - musia navzájom viesť nepretržitú vojnu, alebo že by tí, ktorí zastávajú práva zvierat, mali zaujať ješitný postoj.
Je dostatok priestoru pre odôvodnenú skromnosť, mnoho príležitostí na preukázanie tolerancie a trpezlivosti voči ľuďom, ktorí len začínajú premýšľať o týchto veciach, a mnoho príležitostí volajúcich po spolupráci medzi prívržencami konfliktujúcich filozofií, od vzdelávania verejnosti o tom, ako zle sa zaobchádza s ostatnými zvieratami, cez spojenie síl na špecifických akciách, ako napríklad odstrel holubov na Hegins, opozíciu proti obzvlášť problematickému výskumu, práva študentov v triede, a kampane proti kožušine.
Ale podľa nášho názoru by organizácie za práva zvierat mali realizovať kampane za práva zvierat, a nemrhať svojimi ľudskými a ekonomickými zdrojmi na projekty, ktoré sa usilujú o propagáciu welfare, avšak nebránia práva neľudí.
Účelom našich poznámok nie je v žiadnom prípade znevažovať úsilie ľudí, ktorí vykonávajú láskavé činy voči zvieratám. Ľudia môžu rozhodne pomáhať zvieratám, aj keď nezdieľajú právnu perspektívu. Hovoríme tu o budúcom smere hnutia za práva zvierat, a aj keď si vážime tieto jednotlivé dobré činy, ktorých výsledkom je odľahčenie utrpenia zvierat, hnutie si proste nemôže dovoliť formulovať svoje filozofie, politiku, stratégie a kampane tak, aby každý, kto má akýkoľvek záujem o zvieratá, bol schopný zhodnúť sa na princípoch, formujúcich a navigujúcich toto hnutie. Urobiť tak by znamenalo prevziať názory, ktoré sú tak všeobecné, až sú bezvýznamné, a to by dosiahnutiu cieľov práv zvierat skôr zamedzilo, než ho posunulo vpred.
Vždy tu budú organizácie hlásajúce umiernené posolstvo welfarizmu, ktorých primárnym zámerom bude priťahovať tých ľudí, ktorí majú úprimnú účasť so zvieratami, avšak ktorí, nech už z akéhokoľvek dôvodu, neprijímajú pozíciu práv zvierat.
Tieto organizácie majú významnú úlohu v poskytovaní útočiska takým ľuďom, ktorí sa často vyvinú k prijatiu prístupu práv.
Tieto skupiny však nie sú zvieracko-právne organizácie, a ozaj, často vcelku explicitne zamietajú pozíciu práv. Zdá sa, že v uplynulých pár rokoch niektoré skupiny, ktoré sa predtým zasadzovali o práva zvierat, z tejto pozície vycúvali tvrdiac, že musia zastávať pozíciu, ktorá bude vyhovovať každému, kto chce pomôcť zvieratám.
Ale žiadna organizácia nemôže byť všetkým pre všetkých; skutočne, zasadzovanie sa o prístup, s ktorým budú všetci spokojní, celkom opodstatnene vyústi do pozície, ktorá bude apelovať na najnižšieho spoločného menovateľa, a to zaručí, že práva zvierat ostanú nedosiahnuteľným cieľom.
Širší spoločenský kontextFilozofia práv zvierat nazerá na systematické vykorisťovanie zvierat ako na symptóm spoločnosti, ktorá toleruje systematické vykorisťovanie “druhého”, vrátane tých ľudských “druhých”, ktorým chýbajú ekonomické a iné prostriedky na odolávanie útlaku.
Filozofia práv zvierat teda nutne volá aj po oslobodení ľudí, nielen zvierat; naproti tomu, filozofia welfare zvierat sa ani nezasadzuje o spravodlivosť pre ľudí, ani neadresuje, prečo a ako by mala byť dosiahnutá.
Filozofia práv zvierat je inkluzívnou filozofiou.
Práva pre neľudí dávajú zmysel len vtedy, ak prijmeme úplné zahrnutie naších ľudských bratov a sestier ako plných a rovných členov širšej ľudskej rodiny, bez ohľadu na rasu, pohlavie, ekonomické postavenie, náboženské presvedčenie, hendikep, či sexuálnu orientáciu.
Filozofia práv zvierat teda so sebou prináša ďalekosiahle spoločenské zmeny.
Oslobodenie zvierat je oslobodením ľudí.
Filozofia práv zvierat objasňuje, prečo to tak je.
Nie je však o nič menej pravdivé, že oslobodenie ľudí je aj oslobodením zvierat.
Veriť a pracovať pre našich utláčaných bratov a sestry v kožuchu, perí a s plutvami zvierackoprávnych aktivistov zaväzuje k viere a práci pre našich utláčaných bratov a sestry v ľudskej koži.
Naše hnutie možno ešte nedospelo na túto úroveň zahrnutia, avšak podľa nášho názoru je takéto zahrnutie cieľom, o ktorý musí naše hnutie usilovať.
Tom Regan, profesor filozofie na North Carolina State University a autor The Case for Animal Rights, je predsedom Culture and Animals Foundation, 3509 Eden Croft Dr., Raleight, NC 276 12.
Gary L. Francione je profesorom práva na Rutgers University School of Law, a vedúcim Zvierackoprávnej Kliniky na Rutgers University, 15 Washington st., Newark, NJ 07102.
(Tu je vhodné poznamenať, že za tú dobu sa mohli spôsoby nahliadania na svet a aktivistické metódy týchto dvoch filozofov zmeniť; predovšetkým sa v istom bode "rozkmotrili" a každý si šiel svojou cestou. Každopádne sú obaja dlhodobo a vytrvale zanietenými ochrancami práv zvierat. Obaja sa usilujú o skoncovanie s inštitucionalizovaným vykorisťovaním zvierat, avšak GLF možno vytvára a spravuje až príliš toxické kyberkomunity a z toho dôvodu od seba mnohých potenciálnych záujemcov o problematiku práv zvierat a potenciálnych vegánov/vegánky "odpudzuje" už hneď v úvode. Naopak Regana kritizoval zas za prílišné "bratríčkovanie" s welfare priemyslom.
Je tiež vhodné pre úplnosť uviesť, že prekladateľ tohto článku sa nestotožňuje so všetkými tu predkladanými názormi, avšak pokladá za zaujímavý a fascinujúci zrod a históriu tohto hnutia a pokladá za dôležité vzdelávať seba samého v tejto problematike, pretože sa to týka nás všetkých. Zároveň sa teší, ak sa o túto fascináciu v procese vzdelávania a prekladania môže podeliť aj s ostatnými.
Pôvodný text aj s protiargumentom od Ingrid Newkirk, ktorý zatiaľ nebol preložený - možno ich vnímať ako dva oddelené texty, keďže Newkirk v dobe písania svojej odpovede iba špekulovala o tom, na čo vlastne reaguje - môžete nájsť na: » arzonetranscripts.files.wordpress.com/2011/06/point_c... )
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár