Tragédia ranného vstávania

Už je to tu! Zobudil sa môj najväčší nepriateľ a tyran v jednom. Je jedno akou milou pesničkou sa prezentuje, je jedno, že nekričí nahlas, je jedno, že som ho k činu prinútila večer predtým ja. Vyspevuje si tak bezstarostne ,hoci vo mne vyvoláva len snahu ignorovať okolitý svet. Vypnem ho, ale je priveľmi zákerný a o päť minút škrieka zase. Zabalím sa do periny a ignorujem nepriateľské kvílenie. O päť minút znova! A ešte stále nemá dosť, potvorák! Vypínam ho opakovane niekoľkokrát, snažím sa potlačiť chuť hodiť ho do čiernej diery, aby som ho už nikdy nemusela nájsť. Je mi úplne jedno, že mi Tomáško Klus spieva ako mu „Chybím " alebo že znie výstižná ranná pesnička „Killing me softly". Môj boj začína byť márny v okamihu , keď si uvedomím , že by som tú odpornú technickú vec mala poslúchnuť a vstať. Ešte ledva svitá, slnko skoro ani nevidieť a ja mám chuť zostať s ním, kým nezaujme svoju polohu vysoko na nebi. Chcem byť súčasťou rána ale spiaca a zabalená až po uši. Tváriť sa, že neexistujem však môj mobil asi neovplyvní. Zrejme to už hnevá aj spolubývajúcu spiacu len kúsok odomňa. Nuž ,musím zabojovať a vytiahnuť aspoň nôžku z postele. Považujem za heroický výkon už len to, že som rozlepila oči. Jedno očko otvorím, druhé sa zavrie. Neviem sa vymaniť spod bludného kruhu. A čas tak neúprosne beží....Pomaly otváram jedno oko, potom prichádza na rad druhé. Podložím si viečka imaginárnymi zápalkami vyrobenými mojou mysľou. Aj autosugescia občas môže pomôcť, tak prečo to neskúsiť. Oči by už boli, ale nohy a telo zostávajú aj naďalej nehybné. Ležia ako zastrelené zviera. Mozog vysiela neúnavne signály chabému telu. Ľavá nožička sa zdvihne a posunie sa o pár centimetrov bližšie k okraju postele, druhá noha ju len nemo nasleduje. Ocenenie za výdrž by nohy nedostali, pretože takmer hneď spadli späť na mäkkú perinku. Z posledných síl vysielam signál neposlušným nôžkam, aby sa rozhýbali. Ani ony už zrejme nedokážu bojovať proti svojmu slabému ale predsa vládcovi- mozgu. Priblížia sa k okraju postele a vďaka gravitácii padajú nadol až sa dotknú zeme. Prvá fáza vstávania je síce za nami, ale zďaleka nič nie je vyhraté. Trup ako hlavný nosný stĺp tela naďalej leží tam, kde nemá- v posteli. Sily- nesily rozhúpem sa ako kolíska a už sedím! Ja sedím! Hlava sa mi síce trochu točí, ale imaginárne zápalky sú akoby zázrakom stále na svojom mieste. Obujem si papuče, pretože po vylezení z teplého brlohu mi na ne začína byť dosť zima. Cítim sa ako nevládna stará žena....a vstať je pre mňa v tejto chvíli ako vystúpiť na Mont Everest, ak nie vyššie. Pomocnú ruku chtiac-nechtiac mi poskytne drevená skriňa. Ach, ako som len niekedy rada, že ju mám tak blízko! Samozrejme okrem prípadov, keď sa mi niečo sníva a ja do nej vrazím hlavou v plnej rýchlosti. Ale to už je iný príbeh....
Niekedy naozaj neviem ako sa mi podarí vstať. Mám pocit, že v tranze vstanem a neveriacky sa len obzerám okolo seba v snahe identifikovať skutočnosť a v snahe odlíšiť ju od snívania. Rána bývajú občas kruté, najmä ak spánok bol len tak krátky, aby oklamal nepriateľa, teda unavený mozog. A najlepší pocit je, keď zistíte, že ste vstali aj tak neskoro....

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu