Bolesť krvavej husej kože ma dusí. Pričom moju dušu už iba tenké chĺpky držia. Mojimi rukami obíjajúc si tvár, tlačím slzy späť, vidiac v tej tme svoje bytie, ktoré ako škvrna na obraze tú nádheru ničí. Otvoril som príliš moje dvere do sveta, veľa ľudí nastúpilo do môjho šťastia. Ako v autobuse som ich vozil po najkrajších šťastiach, nepoznaných radostí. Ale ako každý autobus, každá cesta, i táto mala koniec. Práve vtedy keď mi došlo moje palivo... šťastie. Na tom mieste vystúpili všetci von, opustili moje šťastie. Sám v slzách nechápajúc ma husia koža dusí. Kde je to šťastie, keď ho potrebujem v núdzi? No nik sa za mnou ani nepozrie, nedaruje mi kúsok svojej radosti. Pre mňa žiadne autobusy nechodia, všetci si šetria svoje šťastie. Ja som svoje sny daroval aby som teraz v nich umieral...
Poznáš ten pocit, keď husia koža ťahá z teba dušu? Nie z lásky, či šťastia, ale zo smútku a utrpenia? Darovať asi nie je odpoveď, v tomto svete musíš kradnúť, aby si žil v šťastí a radosti. Ale aspoň umieram s myšlienkami, že som vyčaril pár ľuďom úsmev na tvári...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ja by som dal vsetko keby mozem byt stastny zial statnym sa robime iba my sami ale aj to sa neda vzdy!