Dôvodom je to, že sú akoby bodkou za celým týždňom, poslednou chvíľou pred „novým začiatkom“.
Ďalším týždňom bez neho.
Táto bola ale trošku iná. Bolo to zvláštne, ale po 15 týždňoch si človek asi už aj zvykne. Veľa vecí zrazu vidí v úplne inom svetle a má pri sebe iných ľudí, inak myslí a hlavne to už tak nebolí.
Včera som zavítala do môjho obľúbeného baru. Neobyčajne v nedeľu, aj ja som bola prekvapená, ale čo už. Čuduj sa svete, bolo takmer prázdno, dokonca ani jeden náš čašník nepracoval, bola tam nie zrovna najpríjemnejšia slečna, ktorej sa asi moc nepáčilo že ju ešte aj v nedeľu niekto otravuje. Škoda, že nám to bolo totálne jedno.
Akurát sme začali preberať to, aké sú nedele krásne kľudné, lebo ako sa poznáme, tak s mojou Bzu budeme zase ťahať viac než treba cez týždeň, no a chlapi naši po prvé už majú svoj vek stuck_out_tongue:) a po druhé idú pracovať, tak treba niekedy aj vypnúť. V tom momente som ale prestala byť presvedčená o kľudnej nedeli, lebo vošli dvaja ľudia. Dvaja ľudia ktorých som absolútne nechcela stretnúť, ale nie priamo kvôli nim, ale kvôli tomu, že som vedela že príde ešte niekto ďalší. A veru aj prišiel. ON. Po toľkom čase som ho prvýkrát videla. A bolelo to. Strašne to bolelo. Ešte viac začalo, keď som videla kto prišiel s ním. ONA.
Ostala som ako obarená, v kŕči, so slzami v očiach, s gučou v hrdle. Aj pre neho bolo prekvapenie ma vidieť, iba sa nám všetkým rýchlo pozdravil a išiel za svojimi, bohužiaľ si sadli tak, že som na nich videla. Zrazu som nevedela čo robiť, čo hovoriť, ani kam s očami. V miestnosti zrazu nastalo veľmi nepríjemné, ťaživé ticho, všetci po sebe iba pokukovali a nikto nevedel čo povedať. Zrazu sa mojej ruky pod stolom dotkla iná ruka, pozrela som sa do tých tmavých očí a zhlboka sa nadýchla. Dýchal so mnou, díval sa mi do očí a držal ma, až kým sa na mojej tvári neobjavil náznak úsmevu. A zrazu som vedela čo robiť. Bolesť ustúpila a ja som si uvedomila, že som sa jej zúfalo držala len preto, aby som mala pocit že je ešte stále v mojom živote. Bála som sa tejto chvíle ako nikdy ničoho a keď prišla, zrazu som si uvedomila že je to dobré. Že to zvládnem. Že som silnejšia než som si myslela. Že v mojom živote bude aj tak, ale nemusí to bolieť. Že jeho šťastie je stále jedna z najdôležitejších vecí, ale to moje už nezávisí od toho jeho. Už závisí odo mňa samej.
Nabrala som odvahu a pozrela sa jeho smerom. Nevedela som odhadnúť čo si myslí alebo čo cíti, ani som nechcela. Počkala som, kým si všimne že sa na neho dívam. Netrvalo dlho a pozrel mi do očí aj on. Bol to najzvláštnejší pocit na svete. Po chvíli sme sa na seba usmiali. V jeho úsmeve bolo všetko. A v mojom tiež. Zrazu bolo všetko v najlepšom poriadku.
Keď ma zobudil ráno mobil ešte stále som sa usmievala. Nemuselo sa to stať v realite, aby som vedela že som už šťastná a že veci sú tak ako majú byť.
Keď si to tak vezmem, tie nedele zase vôbec nie sú všetky zlé..
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sturmer
25. 3.marca 2013 12:37
Mala si ho zabiť
Napíš svoj komentár