Vždy som sa cítila sama, opustená, nechcená... Takéto stavy sebaľútosti, kedy si myslíte, že vás nikto nemá rád, a že ste blbci, asi určite poznáte. Teda, česť výnimkám. Ľuďom, ktorí majú všetko, alebo, čo si myslia, že majú všetko, fakt závidím. A teraz nemysím všetko ako peniaze, domy, autá, ale priateľov, porozumenie, harmóniu...
Veď za peniaze, si priateľov nekupime, a ak hej, tak len dovtedy, kým tie peniaze mat budeme... Takže takí to budú priatelia....
Ale vráťme sa spätť k človeku ktorého môžem nazvať môj anjelik...
Nebudem rozoberať jeho pohlavie... Veď vo veciach priateľstva a porozumenia je to asi také dôležité ako to, či je vaše auto modré, alebo zelené. Pre mnohých je síce aj farba ich auta dôležitá...
Takže vráťme sa späť k môjmu anjelikovi, a ako som ho našla...
Ako som spomínala, často (aj teraz) som sa cítila sama a opustená, akoby nikomu na mne nezáležalo, a tak som bola k ľudom dosť odmeraná. Mala som k nim taký vzdialený prístup. Možno to bola aj moja chyba, nikomu som nikdy nepovedala, čo by som chcela, aké sú moje sny, nikomu som nepovedala, čo ma trápi... Nikomu, až anjelikovi...
Nemôžem povedať, že priletel zo dňa na deň... Tohto človiečika som poznala aj predtým, no nikdy sa mi nezdal skvelý, tobôž nie úžasný...
A potom, potom mi utrel slzy, vyčaroval úsmev na tvári, a povedal niečo, čo som od nikoho nikdy nepočula...: „Vždy, keď ma budeš potrebovať, bude tu pre teba. Budem vždy pri tebe stáť!“
A ja som nevedela, či mám plakať, alebo sa mám smiať... A tak som robila oboje naraz...
Takto ku mne priletel môj anjelik..
Bol so mnou, aj keď o tom nevedel... Stačil jediný úsmev, povzbujúce slovo, a môj svet bol krajší.
A potom odišiel... Odišiel z miesta, kde som ho najviac potrebovala... Nie nastálo... Ale odišiel...Ani len slovíčkom mi to nenaznačil, a keď som sa to dozvedela, skoro som zomrela. Možno, keby som vedela, čo ma čaká,vedela, že odíde, skôr ako ostatní, zobrala by som to inak... No vtedy som plakala. Povedal mi síce, že tam bude chodiť, no vídam ho tam čoraz menej...
Chcela som ho nenávidieť! No nedokázala som to, a ani nedokážem... Nemôžem nenávidieť niekoho, koho potrebujem, a kto ma podržal, keď som padala...
Síce ma nikdy nebral ako kamarátku, a veľa krát sú preňho dôležitejšie tie úžasné kamarátky, ktoré sú kamarátkami len kým sme s nimi. Do očí povedia, aké je skvelé, čo robíme, a vzápetí, keď odídeme, staneme sa terčom ich smiechu a urážok. Ale aj takéto kamarátky musíme mať, aby sme zistili cenu skutočného priateľstva...
Takže takýto je môj anelik... Pre mňa jedinečný a dôležitý...
A to najdôležitejšie je, že ho nechcem NIKDY stratiť....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
elwinko
23. 3.marca 2008 22:08
Takže je to chlapec
Napíš svoj komentár