Ako tak kráčam po slnkom zaliatej ulici, som rada, že je teplo. Rozmýšľam, kam vlastne kráčam. Kam smerujem? A prečo nezostanem stáť? Idem už dlho? Možno hodinu, možno dve... Už ma bolia nohy. Mám ich spálené od horúcej zeme, veď idem bosá. Kde som stratila topánky? Chcem sa otočiť, ale nemôžem. Veď som sa predsa snažila zabudnúť. A tak kráčam. Ide sa mi ťažko. Potrebujem niečiu pomoc. Vidím dvere. Stoja priamo predo mnou. Nič viac, len dvere. Dvere od sveta, dvere od života. Snažím sa ich otvoriť, ale nedarí sa. Nemám dosť síl...
A v tom prichádza on. Kto je to? Tá tvár mi je známa, ale nikdy predtým som ho nevidela. Je to anjel? Alebo diabol? Neviem... Ale viem, že je môj. cítim to. Už nie som sama. Mám jeho. On mi pomáha otvoriť dvere, a vždy ma v nich čaká. A ja začínam žiť. Žiť s ním, žiť ním, jeho snami, jeho predstavami, jeho túžbami. To on ma znova učí snívať. Snívam??
Zobúdzam sa. Nechcem sa zobudiť! Chcem žiť, a môj život nemá bez neho zmysel, nemôžem bez neho existovať! Vidím ho. je to len obrys, odraz v zrkadle, odraz jeho očí, jeho úsmevu. Cítim ho. Cítim jeho vôňu, jeho dotyk. Viem, že za to, že tu dnes stojím vďačím jemu, že je to jeho zásluha. Naučil ma žiť, naučil ma snívať, naučil ma milovať. Ale prečo ma nenaučil trpieť? Aby som sa vedela pripraviť na to, čo ma čaká, keď odíde? Musel odísť? Túžim ísť za ním. Do krajiny snov, do krajiny fantázie, niekam, kde je láska, kde je on, a kde to znova budem ja. Túžim len zaspať a neprebudiť sa...
Pozriem z okna. Vonku je pekelná zima a fúka studený vietor, je chladný decembrový deň, a po slnku ani stopy...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár