Vlastne, vo chvíli, keď píšem tieto riadky, sedím vonku pred domom na lavičke, a rozmýšľam...
Slzy sa mi tisnú do očí, a nesnažím sa ich ani ukryť.. Tak často sa smejem len preto, aby ľudia nevideli moje slzy... Chcem, aby si mysleli, že som šťastná. Možno dúfam, že keď si to budú myslieť, bude to pravda...
Už dávno som sa však prestala trápiť pre mienku ľudí... Aj tak mi nikdy nepovedia do očí pravdu. Nemôžu za to, narodili sa takí, vychovali ich tak.
Tento svet je plný pretvárok, a klamstiev. Už dávno som si zložila z očí ružové okuliare, a prestala všetko vidieť krásne.
Už dávno som sa naučila, že každý musí bojovať sám za seba, a že vo chvíli, keď budeme niekoho potrebovať, nebude pri nás nikto sťát. Len preto, že aj my sme otáčali hlavy, keď nás možno oni potrebovali... A preto som aká som... K tebe, k ostatným...
Viem, že raz budem potrebovať tvoju pomoc, viem, že raz nebudem vládať vstať, a tajne snivam o tom, že mi pomôžes, a že ma nenecháš spadnút.
Prečo práve ty?
Ľudia, ktorých poznám, sú tak.. hlúpi... Nie hlúpi, že nič nevedia, ale hlúpi, že si nevážia...
Nevážia si tie drobné maličkosti, čo im život dá, nevážia si úsmevy, nesmejú sa...
Každý raz potrebuje vidieť niečí úsmev, úprimný a krásny, venovaný len jemu...
Každý raz potrebuje chytiť niečiu ruku, aby sa cítil istejšie...
Každý potrebuje niekoho objať, aby mu bolo lepšie...
Dnes som ťa potrebovala objať...
Nie, nepíšem tu teraz o žiadnom modrookom blonďákovi odvedľa. Píšem tu o niečom, pre mňa dôležitejšom, o niekom pre mňa nenahraditeľnom.
Už veľa krát som ti chcela povedať :"Potrebujem ťa!", no nikdy som sa neodvážila
Možno len preto, že ty nepotrebuješ mňa...
No i tak urobím pre teba veľa vecí, aspoň pre jeden úsmev, jedno ďakujem...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
daydreamer
1. 4.apríla 2008 20:03
krásne
Napíš svoj komentár