AJ TAK RAZ ODÍDU, A MY TU ZOSTANEME SAMI...
Na svete je množstvo ľudí, ktorých môžeme mať radi... Či už pre ich múdrosť, alebo nadanie...
Ale majú radi aj oni nás?
Ľudia, ktorí vyzerajú ako kamaráti...
...a to sklamanie tak bolí...
Naozaj to povedali??
A prečo??
Ublížili sme im nejak??
Ako??
Možno len tak, že sme ich mali radi... vážili sme si ich...snažili sme sa im pomôcť ked potrebovali... vypočuli sme ich...
A čo urobili oni?
Čo zlé sme urobili my?
Oni sa nám otočili chbtom, keď sme ich najviac potrebovali, keď sme sa mi potrebovali rozprávať...
A možno len nevedeli, že ich potrebujeme...
Možno to nechceli vedieť...
Tak ale prečo nám predtým povedali, že nás majú radi, že nám pomôžu?
Ako sa nám dokázali pozrieť do očí a povedať : "Ďakujem, že si", keď to nemysleli vážne??
Je toľko ľudí, krorí si zaslúžia našu úctu, a my si ich nevieme vážiť...
Nevieme oceniť ich hodnotu, aj keď stoja pri našich slzách...
Myslíme si, že je to samozrejmosť...
Že sú tu na to...
Nie...
A tých... tých o ktorých si myslíme... chceme si myslieť... veríme v nich... tých si vážime len preto, že...
Prečo vlastne??
Len preto, aby sme si niekoho vážili??
A nie je to hlúposť??
Zmýlila som sa... tak veľmi....myslela som... vlastne, vedela som... a mýlila som sa... v tebe... vo všetkom....
Snažím sa nájsť niečo ideálne...
A nachádzam len prázdno...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
hwinula
18. 2.febuára 2008 22:57
pravda pravda...
Napíš svoj komentár