Keď som Ťa zbadala, ústa sa mi vykrivili v úsmev, ale Ty si vôbec nebol rád. Alebo si to len nedával najavo?? Neviem... Teraz už vôbec nechcem rozmýšľať nad tým, čo sa vlastne stalo...
Zrazu som len zistila, že odchádzam. Odchádzam od niekoho, koho milujem, a s kým chcem zostať. Pri tejto predstave mi stislo srdce. Kiežby aspoň pršalo, a dážď by mi zmýval slzy z líc. Nepršalo, a ja som kráčala po opustenej ulici, sama... Kričal si na mňa, stále mi znejú v ušoch tvoje slová : „ Odíď, chcem, aby si odišla!“ Ale ja som nechcela odísť. „Správala si sa ako kurva! Aby sa mi cudzí ľudia smiali...“ – Stop! Nechcem to počúvať, nechcem na to myslieť! Toto je už priveľa. Nevládzem. Odchádzam. Želáš si to... Utekám, utekám pred sebou, pred bolesťou, ktorú mi spôsobili Tvoje slová. Sú naozaj slová “Milujem Ťa“ len prázdne a bezvýznamné? Naozaj Ťa zaujíma názor iných? Tých cudzích? Teraz si pre mňa cudzí Ty. Cudzí a vzdialený...
Chytám kľučku, otváram dvere a unikám do tmy. Tak veľmi si želám počuť: „Počkaj!“ -ale nie, nič také. Cítim prázdnotu, počujem tlmené zvuky áut. Do očí mi vyhŕknu slzy. Zrazu nič nemá zmysel.
Vrhám sa bezhlavo domov. Už aj tak meškám, no je mi to jedno. V hlave mi hučí, snažím sa nemyslieť. Nemyslieť na to, na čo myslím. Nemyslieť na Teba... Vidím Tvoju tvár. Takú usmiatu a bez žiaľu... Vynárajú sa mi spomienky, tak rýchlo a nečakane. Spoznávam Ťa... stojíš v Maxe, s Alenou... vezieme sa autom do Bieleho Kostola... stojíme vo vchode a bozkávame sa... zrazu iný obraz... sme u slona, šťastní... sme v garsónke, sami dvaja... u Teba doma, pozeráme televízor... sme na jarmoku... stále sa smejeme... Slzy sa už nedajú kontrolovať. Toto všetko som stratila? Nie! Nechcem to stratiť!
Kráčam nočnou ulicou... sama. Želám si otočiť sa, a vidieť Ťa tam. Otočím sa, ale ty tam nestojíš, nevidím Ťa. Tak veľmi som si to priala, priala som si, aby sa táto bolesť skončila. Cez slzy si uvedomujem, že Ťa už nikdy nevidím, nikdy neobjímem, nikdy Ti nedám pusu... Nedokážem na to myslieť. Nechcem!
Utekám domov, napúšťam vodu do vane, a ponáram sa do vody. Stále Ťa vidím, vidím Tvoje oči, Tvoj úsmev. Beriem do rúk žiletku... Nenávidím tento svet, nemám už pre koho žiť. Žiletkou prechádzam po ruke. Vidím krv, no necítim bolesť... Nechcem na Teba myslieť, no musím. Nezabijem sa, vidím nádej, možno malú, ale predsa...
Pýtam sa len : „Prečo si to urobil?“ „A prečo ona?“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a myslím, že aj vhodné na sfilmovanie