To, čo sa stalo dnes bolo úžasné, famózne, graciózne.. Ach, až také to nebolo, ale bolo to skvelé...
Nebudem to tu moc obkecávať, a chodiť okolo horúcej kaše, ale... deti moje, v tej chvíli, keď som si to prečítala, sa mi nahrnuli slzy do očí (čo si všimla aj moja spolusediaca, ktorá keď sa dozvedela prečo, len prevrátila očami... ). Keď som to čítala, neverila som ani vlastným očiam... Boli to tri slová, tri jednoduché, obyčajné, pre niekoho úplne nepodstatné slová... Pre mňa však v tej chvíli znamenali všetko...
„Díky že si...“
-keď som si to prečítala, skoro som odpadla, najradšej by som zvýskla od radosti, čo som si však nemohla dovoliť, lebo sme práve mali literatúru s našou mega super triednou, ktorá by asi nepochopila moju radosť...
A po krátkom vytriezvení z ošialu radosť prišla na rad moja ešte mega suprovejšia vlastnosť pretočiť všetko opačne... Inými slovami, začala som sa umárať myšlienkami typu :
„Čo, ak to nemalo byť poslané mne?“
„Čo, ak to bol omyl?“
„Čo ak to tak vôbec nebolo myslené?“
Ale snažila som sa samú seba presvedčiť, že to nie je omyl, čo bola dosť namáhavá činnosť... Nakoniec sa ale podarila, a tak som išla do autoškoly (do ktorej inak chodím bez nálady a s pocitom : musím) s dobrou, ba priam úžasnou náladou. Dokonca by som v tej chvíli vystískala aj môjho inštruktora, ktorého inak absolútne nemusím... Škoda, že tam nebol...
Takže vidíte, aj jedna celkom obyčajná veta mi urobííí celkom neobyčajnú radosť...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mayflower
26. 3.marca 2008 18:35
paraaada to sa tesim s teboou a..bol to omyl ci nie? ci nevies? urcite nebool parada
2
Do autoškoly sa neoplatí chodiť preto že musíš. Potom to tak na naších cestách aj vyzerá...
Napíš svoj komentár