Ale na čo mi je vlastne chlap, ktorý sám nevie, čo chce, aj keď to ma priamo pred nosom. Na čo mi je chlap, ktorý nemá vlastný názor alebo ho mení častejšie ako ponožky. Načo mi je chlap, ktorý sa vždy len na niečo hrá? Na nič. Ak budem niekedy chcieť deti, určite sa nájde viac ako jeden dobrovoľný darca spermií.
Myslím, že ak by som žila niekde na opustenom ostrove, bolo by mi tam samej celkom fajn. Teda, ak by som pred tým neokúsila chuť klasickej ľudskej spoločnosti, aj s jej zaužívanými pravidlami, ktorými u nás už ako u malých detí zabíjajú akúkoľvek slobodu myslenia. Už od mala sme vedení k tomu, aby sme sa začlenili do spoločnosti. Nikto nespochybňuje to, že je to pre nás najlepšie. Veď ako by sme inak udržali náš ľudský druh, no nie? Akokoľvek rozumne sa tvárime, a že vieme, o čo vlastne na tomto svete ide, stále máme so zvieratami spoločného viac, ako si chceme pripustiť. To hlavné je asi pud sebazáchovy. Akokoľvek zodpovedne sa tvárime, nikdy si nebudeme chcieť pripustiť, koľko chýb sme spravili, a že môžme takmer za všetko zlé, čo sa odohráva v našich životoch, a na celom tomto svete.
Čo je vlastne zmysel života? Čo je zmyslom môjho života? Viem, že si raz chcem nájsť milujúceho manžela a založiť si s ním krásnu rodinku. Ale je to naozaj moje vlastné rozhodnutie alebo som proste len tak vychovaná a robím, čo sa odo mňa očakáva? Robím to, čo spoločnosť chce, aby som robila? Cítim to, čo spoločnosť chce, aby som cítila? Myslím si to, čo spoločnosť chce, aby som si myslela?
Rada by som povedala, že určite nie, ale niekedy si jednoducho nie som istá ani sama sebou. Na svete je toľko vecí, ktoré v skutočnosti vôbec nie sú také, ako si myslíme, že sú, alebo aké chcú, aby sme si mysleli, že sú. Ľudia dokážu byť strašne manipulatívni a niekedy naozaj nepochybujem o tom, že niektorí dokážu zmanipulovať aj celý svet. Ale ešte mi bude trvať strašne dlho, kým na to prídem. Teda, pravdepodobne na to aj tak nikdy neprídem, ale možno sa s tým aspoň časom naučím žiť. Nejako sa mi nechce veriť na osud, ale vlastne už ani neviem, čo mu verím....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kestur
7. 8.augusta 2012 01:29
Človek je tvor spoločenský a z vlastnej skúsenosti viem, že skôr či neskôr po spoločnosti zatúži každý. Ja sám som jeden z tých, ktorí sú radšej samy, ako v húfe ľudí, ale dobre viem, že bez nich je to ešte horšie. Na samote nie je nič zlé, no netreba to s ňou preháňať. Preto si aj myslím, že ideál, ktorý spoločnosť vytvorila (milujúca rodinka), je napriek pochybám ten správny. Funguje to tak desaťročia (aj keď často s prekážkami a problémami), ale úprimne neviem, čo by mohlo byť krajšie. Asi som snílek a romantik, ale tá predstava je krásna, aj keď vidím dennodenne dôsledky toho, že to občas nemusí vyjsť. Toľko k zmyslu života, k princovi dodám len jedno: nehádž všetkých chlapov do jedného vreca, nebolo by nám tam dobre Ver mi že exituje minimálne jeden, ktorý je pre teba dokonalý vo všetkých smeroch a prinesie si na tom koni aj batôžek dlhotrvajúceho šťastia. Zmysel života? Neprestávať veriť a kráčať po tej ceste, až kým nepríde koniec. Aspoň podľa mňa.
2
Viac menej s tebou súhlasím, len občas mám trošku roztrieštené myšlienky/pocity...
batôžtek šťastia no ktovie....stále v to dúfam, akurát že mám väčšinou pocit, že zbytočne
batôžtek šťastia no ktovie....stále v to dúfam, akurát že mám väčšinou pocit, že zbytočne
Napíš svoj komentár