Bebe
Čiže len tak v skratke, o čom som asi tak písala.....
Som naozaj blbá, už vo mne neostali žiadne pochybnosti. Nedokážem sa poučiť ani len na vlastných chybách, takže by bolo úplne zbytočné sledovať cudzie...
Všetko, čo bolo v poslednej dobe fajn, sa pekne povedané úplne pokazilo a to ostatné sa dobabralo totálne....
Som úplná lemra lenivá, a nehanbím sa za to. Najradšej som zavretá sama v mojej izbe s mojím NBčíkom. Ísť von s kamarátmi? A na čo? Aj tak si už takmer nemáme čo povedať a popravde, niekedy mi už aj lezú na nervy (zrejme aj ja im, ale je mi to fuk). Väčšinou aj tak len sedím a počúvam ich problémiy či už závažné alebo totálne prihlúple a snažím sa im navrhnúť nejaké riešenie (čo je podľa mňa aj tak zbytočné, lebo nakoniec sa aj tak každý rozhodne len a len podľa seba). Ja im ale o tom, čo ma trápi nehovorím. Niekedy, keď vidím, akí sú utrápení, viem, že by ma aj tak nedokázali úplne pochopiť. Inokedy sa aj snažím niečo povedať, ale nejako sa mi to nepodarí cez nevysychateľný prúd ich myšlienok/slov. Takže sa na to nakoniec vykašlem a snažím sa na to ani nemyslieť.... tak to u mňa väčšinou funguje. Pokiaľ niečo naozaj nemusím promtne riešiť, stále to len odkladám, až to na mňa nakoniec spadne ako domček z karát.
Nedávno, keď sa istý Pjotrovič zaľúbil, som si konečne začala uvedomovať, ako sa istý Ropný Magnát ku mne vlastne správal (ale vždy je tu isté veľké ČO AK PREDSA?). Áno, som strašne naivná a viem o tom, ale aj tak si neviem pomôcť. Stále sa čudujem, že tento mohutný 5-ročný domček sa na mňa úplne zrútil len raz, niekedy pred 3-4 rokmi. Nepomohlo to.... ako som už spomínala som naozaj veľmi blbá. Rýchlo som ho postavila do pôvodnej krásy a ešte pridala aj nadstavbu. Asi pred rokom skoro všetko opäť krachlo, ale podarilo sa tomu nakoniec nejako zabrániť.
Veď posúďte sami, ak vám na niekom nezáleží, tak ho proste necháte ísť a vôbec sa o ňho už viac nezaujímate... Teda aspoň ja to tak riešim. No a tu nastáva veľký problém. Buď mám len ja nejaké zvláštne zmýšľanie, alebo... Takže, keď som jemne spoločensky unavená (čo sa naozaj nestáva nejako často), vždy mám strašnú chuť sa s ním rozprávať/písať, whatever. Asi tak pred týždňom, keď sme boli s kamošmi vonku, dali sme si trošku do nosa. Keďže sa dokopy nič nedialo a ja som chytila wi-fi, nedokázala som sa prinútiť neprihlásiť. Na moje veľké prekvapenie bol aj on online. Okamžite som otvorila okno a naťukala tam niečo v zmysle trápnej začiatočnej správy: ahoj, ako? Nejakým zázrakom sa mi to podarilo rozpísať na celý riadok, ale keď som šla ťuknúť na odoslať, niečo ma zastavilo. Bola to moja hrdosť, o ktorej som už ani nevedela, a povedala som si, že na to kašlem, že nebudem žiadnu konverzáciu začínať. Rozhodla som sa netrápiť, pokiaľ to je možné. V tom mi ale prišla správa od neho v zmysle:
"eoijjasxddkdf
prví "
Toto sa stalo už asi 3.krát, a keďže som bola pod parou, napísala som mu, že o čo mu ide, že musel mať zjavne otvorené okno so mnou, keďže vedel, že mu píšem. Nijakú odpoveď sa mi nepodarilo zohnať. Keď raz niečo nechce povedať, tak to nepovie a vy s tým proste nič nenarobíte.....
Chápete to? Nechápem, prečo sa tak správa...keby to robil pred 4 rokmi, ešte by som to nejak pochopila. Vtedy sme boli fajn kamoši a bolo by to pochopiteľné, ale toto nerobil dokonca ani vtedy. Dalo by sa to chápať aj v prípade, že by bol voľný, ale ani to nie je... (áno, viem, hanbím sa, nemala by som, ale koniec koncov nerobím nič zlé - teda ak nerátam vplyv na moju psychiku Čiže ak si toto náhodou prečíta nejaký chalan, bola by som veľmi rada, ak by mi to vysvetlil.
Potom sme ešte chvíľu písali... keď som povedala, že som v meste a oslavujeme, spýtal sa, prečo som mu to nepovedala, že akurát šiel domov.... Pri tom obaja vieme, že aj keby som mu niečo povedala (ak by som na to vôbec mala šancu), nič by sa tým nezmenilo. Aj tak by neprišiel... na to ho už poznám dosť dobre. Asi po pol hodine snahy vyťukávať nejaké zmysluplné vety s nepoprehadzovanými písmenkami na dotykovej obrazovke v podnapitom stave som to zabalila a aj vďaka štipke mojej hrdosti, ktorá mi ešte nejakým zázrakom ostala, som to ukončila.
Už asi 3 dni sa stále prihlásim (aj keď som si dala záväzok, že to bude max 1-krát týždenne) a on je tam. Ja ale z princípu proste nenapíšem a čakám, že sa potom nedokončenom rozhovore ozve, ale čakám márne... Dnes mu dávam poslednú šancu a potom si proste mažem účet. Nedovolím si už viac ubližovať si a nejako sa z toho dostanem... Proste musím.... Mám pred sebou dosť ťažké obdobie aj bez tohto... (ja viem, že možno po mesiaci a možno aj skôr si to zase nainštalujem a budem dúfať... ale koniec koncov verím, že to tentokrát vydržím. Veď má môj FB a kedykoľvek sa môže ozvať, ak by to naozaj chcel, no nie?)
OK, dosť bolo, moroni.... Vaša máti na dnes končí s výlevmi
pa a dobrú
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár